Súžitie tropických vtákov a ľudí

Brazília v poslednom čase plní prvé stránky svetových médií. Väčšinou informáciami o neblahých vyhliadkach tamojšej prírody, súvisiacich hlavne so zmenou klímy a neustále vzrastajúcimi nárokmi ľudí na prírodné zdroje. V tieni Amazonského dažďového pralesa, ktorý púta najväčšiu pozornosť, stoja ďalšie, nemenej zaujímavé a ohrozené oblasti a ekosystémy. Jedným z nich je Pantanal ležiaci na pomedzí Brazílie, Bolívie a Paraguaja. Predstavuje najväčšiu sústavu mokradí na svete, jej výnimočnosť podčiarkuje fakt, že niektoré z nich sú zapísané v Zozname kultúrneho a prírodného dedičstva UNESCO.

Vplyv človeka začal byť v tejto oblasti hmatateľnejší až relatívne nedávno, pretože obhospodarovanie miestnych močiarov je zložité. Podobné oblasti sú skvelým prirodzeným experimentom na ozrejmenie mechanizmov umožňujúcich vstup divých zvierat do obývaných oblastí a ich koexistenciu s ľuďmi. Práve v Pantanalu sme sa s kolegami zamerali na rozdiely v správaní vtákov žijúcich v prirodzených biotopoch a vtákov, ktoré prenikli do okolia nedávno vybudovaných fariem. Konkrétne nás zaujímalo, či sa tieto skupiny vtákov líšia v tolerovaní ľudí (merané únikovou vzdialenosťou vtákov). Zistili sme, že vtáky v okolí fariem sú k ľuďom podstatne tolerantnejšie ako vtáky v prirodzenom prostredí. Trend je rozšírený naprieč druhmi, čo podporuje pozorovania z iných svetových regiónov, že zvýšená tolerancia ľudí je zrejme jednou z kľúčových adaptácií vtákov na urbánny spôsob života. Tolerantnejšie vtáky v okolí fariem nestrácajú čas a energiu zbytočnými útekmi pred všadeprítomnými ľuďmi, ktorí im väčšinou nijako neubližujú. Oproti tomu, vtáky v prirodzených biotopoch ľudia lovia častejšie a čelia aj vyššiemu počtu prirodzených predátorov. Zbytočne neriskovať sa im teda rozhodne vyplatí. Flexibilita a rýchlosť, s akou lokálne vtáky odpovedajú na nové prostredie, pravdepodobne súvisí s tzv. behaviorálnou plasticitou, t. j. adaptívnou zmenou v správaní, ktorou organizmus reaguje na zmenené podmienky prostredia. Aj keď sú výsledky nášho výskumu na jednej strane povzbudzujúce, nakoľko poukazujú na vysokú adaptabilitu mnohých druhov na ľuďmi disturbované územia, podobným výzvam rozhodne nedokážu čeliť všetky druhy pantanalských vtákov. Vtáčie spoločenstvá v okolí ľudských sídel sú takmer vždy len podmnožinou okolitých prirodzených stanovíšť. Inými slovami, pre veľkú časť druhov sú ľudské sídla neobývateľným prostredím. Harmonické spolužitie ľudí s ostatnými obyvateľmi planéty preto vyžaduje obojstrannú toleranciu.

Tryjanowski P. et al., Journal of Tropical Ecology, DOI: 10.1017/S0266467419000282