Tasmánsky diabol a vakovlk

Tasmánsky diabol (Sarcophilus harrisii) a vakovlk (Thylacinus cynocephalus) sú, resp. boli poslednými pozostatkami veľkých vačkovcovitých predátorov v súčasnom svete. Oba druhy boli kedysi značne rozšírené na celom austrálskom kontinente, postupne však na pevnine vyhynuli a novoveku sa dožili len populácie obývajúce ostrov Tasmánia. Presné datovanie ústupu oboch vačnatcov na australskej pevnine je pomerne zložité. Čas vymretia sa dá určiť napríklad podľa veku najmladšej nájdenej fosílie – táto metóda je však značne nepresná v dôsledku nekompletného vzorkovania (z niektorých časových intervalov či priestorových oblastí nám fosílie jednoducho chýbajú), tafonomického skreslenia (rôzne organizmy majú rôznu šancu fosilizovať), či nepresností určenia veku fosílie pomocou rádiometrického datovania. Našťastie práve pre podobné problémy bolo navrhnutých množstvo štatistických prístupov, ktoré sa snažia efekty zmienených faktorov eliminovať. V nedávnej štúdii autori využili súbor 44 fosílií s vysokou presnosťou určenia ich veku na rozlúsknutie tejto otázky. Zo sofistikovaných štatistických analýz vyplýva, že oba druhy vymreli na pevnine pravdepodobne takmer v zhodnom čase, niekedy pred 3 200 rokmi. Priame príčiny vymretia tasmánskych diablov a vakovlkov na austrálskom kontinente sú ale stále otázne. Kým jedni spájajú ich vymretie na pevnine s príchodom psa dinga (v Austrálii sa objavil asi až 2 000 rokov pred n. l. a do Tasmánie sa nikdy nedostal), iní vidia za rapídnym úbytkom oboch predátorov lovecký tlak zo strany človeka, klimatické zmeny, či kombinácie viacerých faktorov.

L. C. White et al., Biology letters, DOI: 10.1098/rsbl.2017.0642