Aktuální číslo:

2025/6

Téma měsíce:

Červená

Obálka čísla

Tasmánsky diabol a vakovlk

 |  5. 4. 2018
 |  Vesmír 97, 199, 2018/4

Tasmánsky diabol (Sarcophilus harrisii) a vakovlk (Thylacinus cynocephalus) sú, resp. boli poslednými pozostatkami veľkých vačkovcovitých predátorov v súčasnom svete. Oba druhy boli kedysi značne rozšírené na celom austrálskom kontinente, postupne však na pevnine vyhynuli a novoveku sa dožili len populácie obývajúce ostrov Tasmánia. Presné datovanie ústupu oboch vačnatcov na australskej pevnine je pomerne zložité. Čas vymretia sa dá určiť napríklad podľa veku najmladšej nájdenej fosílie – táto metóda je však značne nepresná v dôsledku nekompletného vzorkovania (z niektorých časových intervalov či priestorových oblastí nám fosílie jednoducho chýbajú), tafonomického skreslenia (rôzne organizmy majú rôznu šancu fosilizovať), či nepresností určenia veku fosílie pomocou rádiometrického datovania. Našťastie práve pre podobné problémy bolo navrhnutých množstvo štatistických prístupov, ktoré sa snažia efekty zmienených faktorov eliminovať. V nedávnej štúdii autori využili súbor 44 fosílií s vysokou presnosťou určenia ich veku na rozlúsknutie tejto otázky. Zo sofistikovaných štatistických analýz vyplýva, že oba druhy vymreli na pevnine pravdepodobne takmer v zhodnom čase, niekedy pred 3 200 rokmi. Priame príčiny vymretia tasmánskych diablov a vakovlkov na austrálskom kontinente sú ale stále otázne. Kým jedni spájajú ich vymretie na pevnine s príchodom psa dinga (v Austrálii sa objavil asi až 2 000 rokov pred n. l. a do Tasmánie sa nikdy nedostal), iní vidia za rapídnym úbytkom oboch predátorov lovecký tlak zo strany človeka, klimatické zmeny, či kombinácie viacerých faktorov.

L. C. White et al., Biology letters, DOI: 10.1098/rsbl.2017.0642

Ke stažení

OBORY A KLÍČOVÁ SLOVA: Paleontologie
RUBRIKA: Mozaika

O autorovi

Peter Mikula

RNDr. Peter Mikula, Ph.D., (*1990) vystudoval zoologii na Přírodovědecké fakultě UK v Praze. V současnosti působí v Ústavu biologie obratlovců AV ČR. Zabývá se behaviorální ekologií ptáků z makroekologické a komparativní perspektivy. Od října 2022 do března 2023 působil v rámci Fulbrightova stipendia na katedře ekologie na evoluční biologie Kalifornské univerzity v Los Angeles.
Mikula Peter

Doporučujeme

Hvězdy, které se červenají

Hvězdy, které se červenají

Soňa Ehlerová  |  2. 6. 2025
Existují dvě skupiny lidí, kteří při slově „červenání“ pociťují výrazně nelibé pocity. Do první patří ti, kteří se hodně rdí a jimž to zároveň...
Barva krve, moci a života

Barva krve, moci a života

Jan Turek  |  2. 6. 2025
Červená barva není ani trochu neutrální. Její vnímání člověkem má velmi široké rozpětí. Je pro nás barvou lásky a života, ale také krve,...
Červená v říši zvířat

Červená v říši zvířat uzamčeno

Jaroslav Petr  |  2. 6. 2025
Jasnými barvami živočichové varují své okolí, ale také lákají partnery. Červené zbarvení získávají mnoha rozličnými způsoby.