Záhada rozmanitého sfarbenia myšiakov

„Káně tato u zbarvení svém tak tuze variruje, že toho neshledáváme hnedle u žádného jiného našeho dravce a jest známo, že se snad nenajdou dva kusy stejně zbarvené.“ Takto opisuje Karel Kněžourek, český pedagóg a prírodovedec, na začiatku 20. storočia vo svojom veľkolepom diele Velký přírodopis ptáků (diel prvý, s. 567) farebnú premenlivosť jedného z najpočetnejších stredoeurópskych dravcov, myšiaka hôrneho (Buteo buteo; česky káně lesní). Skutočne, myšiaky vytvárajú množstvo výrazných farebných morf (odtiaľ názov celého fenoménu, tzv. farebný polymorfizmus), od takmer bielosfarbených jedincov po úplne tmavé. Vlastne celý rod Buteo je v tomto ohľade extrémny: má viac polymorfných druhov ako ktorýkoľvek iný rod dravcov na svete (až 15 z 25 druhov je polymorfných). Ako sa táto variabilita pri myšiakovi hôrnom v prírode udržiava? Dlho sa predpokladalo, že jedným z hlavných mechanizmov je tzv. balansujúca selekcia a konkrétne výhoda v prospech heterozygotov. Zjednodušene jedince nachádzajúce sa na škále farebnosti kdesi uprostred (predpokladáme o nich, že sú heterozygoti) majú vyšší fitness ako svetlé a tmavé morfy (predpokladaní homozygoti). Toto vysvetlenie ale indikuje, že znak (teda farebná morfa) by sa mal dediť podľa klasických mendelovských zákonov dedičnosti, t.j. že je kódovaný dvoma alelami sediacimi v jednom lokuse. V nedávnej rozsiahlej štúdii ale vedci dlhodobým štúdiom 202 rodín myšiakov preukázali, že hoci je príslušnosť k farebnej morfe silne dedičná, znak sa nededí podľa mendelovských zákonov, ale je kódovaný viacerými génmi s malým účinkom. To ale znamená, že výhoda v prospech heterozygotov by v tomto prípade nebola dosť efektívnym mechanizmom na udržanie takej genetickej variability. Autori sa preto domnievajú, že efekt sfarbenia na reprodukčný úspech jedincov môže skôr závisieť od interakcií medzi genotypom a prostredím.

Kappers, E. F. et al., Biology letters; DOI: 10.1098/ rsbl.2018.0007