Černobyľské vtáky sú odolnejšie než sa očakávalo

Ubehli už takmer tri desaťročia od havárie jadrovej elektrárne v ukrajinskom meste Černobyľ. Aj keď sa okolie Černobyľu stále považuje za neobývateľné, vyzerá to tak, že niektoré vtáky žijúce v zasiahnutej zóne sa dokázali s účinkami dlhodobej radiácie vyrovnať. Silné rádioaktívne žiarenie má na živočíšne bunky veľmi negatívny dopad. Zapríčiňuje nadmernú tvorbu voľných radikálov, ktoré bunky postupne ničia. Pred účinkami voľných radikálov sa bunky dokážu chrániť pomocou antioxidantov. Ak je však antioxidantov málo, účinky radiácie sa prejavia genetickým poškodením a vysokým oxidačným stresom sprevádzaným nekontrolovaným starnutím a zánikom buniek. Hoci z viacerých predchádzajúcich štúdií vyplynulo, že dlhodobé vystavenie organizmu radiácii spôsobuje zníženie hladiny antioxidantov a nárast poškodenia buniek, nová štúdia tvrdí pravý opak. Ako prvá prináša dôkazy o možnej schopnosti adaptácie voľne žijúcich zvierat na rádioaktívne žiarenie. Prvý autor štúdie, Ismael Galván, a jeho kolegovia odchytili v okolí Černobyľu pomocou nárazových sietí 152 vtákov patriacich k 16 druhom. Odchyteným vtákom ešte pred vypustením odobrali malé množstvo krvi a trochu peria na analýzy. V odobratých vzorkách krvi stanovili hladinu antioxidantu glutatión, oxidačného stresu a poškodenia DNA. Vzorky peria použili na určenie zastúpenia jednotlivých melanínových pigmentov, t. j. eumelanínu a pheomelanínu. Pri tvorbe druhého pigmentu sa spotrebúvajú antioxidanty (tak potrebné pri obrane pred voľnými radikálmi), a preto by mali takto pigmentované vtáky ľahšie podľahnúť účinkom ionizujúceho žiarenia. Výsledky boli dosť zaujímavé – čím boli vtáky vystavené vyššej miere radiácie (úroveň radiácie sa na sledovaných lokalitách pohybovala v rozmedzí 0,02–92,9 mikrosievertov za hodinu), tým mali viac antioxidantov, kým oxidačný stres a poškodenie DNA u nich s nárastom radiácie klesali. Na druhej strane však vtáky, ktoré produkovali viac pheomelanínu, boli v horšej kondícii, hladina glutatiónu u nich poklesla, a naopak stúpol oxidačný stres a poškodenie DNA. (Ismael Galván, et al., DOI: 10.1111/1365-2435.12283)