Rastliny sú kľúčom k vyhynutiu pleistocénnej megafauny

O tom, že zmeny klímy na konci posledného glaciálu značnou mierou prispeli k vyhynutiu viacerých druhov veľkých cicavcov, už hádam nikto nepochybuje. Spôsob, akým sa zmeny klímy podpísali pod masové vymieranie pleistocénnej megafauny však ostával dlhodobo nedoriešený. Výrazný posun v tomto smere nastal až vďaka spojenému úsiliu niekoľkých desiatok vedeckých tímov z rôznych krajín sveta. Ako sa neskôr ukázalo, kľúč k odhaleniu jednej z možných príčin masového vymierania sa nachádzal vo vzorkách sedimentu pochádzajúcich z viacerých oblastí Arktídy a zamrazeného obsahu žalúdkov veľkých bylinožravcov z doby ľadovej. Analýzou DNA tisícročia zakonzervovanej v permafroste sa zistilo, že pôvodná predstava monotónnej trávnatej stepi ako dominujúceho typu prostredia na severnej pologuli počas poslednej doby ľadovej je nesprávna. Prostredie v období posledného glaciálu bolo zrejme oveľa rôznorodejšie a stabilnejšie, ako je dnes. Vtedajšia rozmanitá ponuka tráv, a hlavne bylín bohatých na proteíny, umožnila prežívať veľkým druhom stepných bylinožravcov. Všetko sa ale zmenilo počas posledného glaciálneho maxima pred 25 000–15 000 rokmi, keď nastalo výrazné ochladenie a aridizácia klímy, čo potom zapríčinilo pokles celkovej druhovej diverzity stepných rastlín Výraznejšie sa oteplilo až po skončení poslednej doby ľadovej, približne pred 10 000 rokmi. Oteplenie síce umožnilo osídliť krajinu novými druhmi rastlín, avšak jeden z kľúčových zdrojov potravy pleistocénnej megafauny – na proteíny bohaté byliny – sa už z tejto rany nikdy úplne nezotavili. To mohlo následne veľmi negatívne ovplyvniť početnosť veľkých druhov bylinožravcov – koní, srstnatých nosorožcov či mamutov na viacerých miestach severnej pologule. Prežitie pleistocénnej megafauny teda nezáviselo len od klímy, ale aj od rastlín, ktorými sa tieto cicavce živili, a od ich schopnosti prežiť klimatické zmeny a osídliť pôvodný areál svojho výskytu. (Nature 506, 47, 2014/7486; DOI: 10.1038/nature12921)