Proces domestikácie psov v Európe mohol začať pred viac ako 19 000 rokmi

Psom, najlepším priateľom človeka, venujú pozornosť nielen milovníci najrôznejších psích plemien, ale aj vedecké kruhy. K najzaujímavejším otázkam z pohľadu biológa je určiť, kedy a kde začali naši predkovia s ich domestikáciou. Aj keď sa názory na to značne líšia, odborné kruhy sa najčastejšie zhodujú v tom, že k udomácneniu predkov dnešných psov došlo najneskôr pred 10 000 rokmi v oblasti Blízkeho alebo Stredného východu (pozri Vesmír 89, 676, 2010/11 a 90, 129, 2011/3). Táto hypotéza však nie celkom zodpovedá údajom z fosílnych nálezov, pretože najstaršie fosílie psom podobných šeliem pochádzajú z Ruska a západnej Európy. Nález z Belgicka bol datovaný do obdobia pred 36 000 rokmi, nálezy z Ruska majú približne 15 000 rokov. Aby autori zistili, kedy došlo k divergencii medzi psou a vlčou líniou, porovnali mitochondriálne genómy 18 prehistorických zástupcov psovitých šeliem so 49 modernými vlkmi, 77 súčasnými psami z rôznych plemien, tromi starovekými čínskymi plemenami psov a štyrmi kojotmi. Z výsledkov porovnania vyplynulo, že sa oddelili približne pred 18 800 až 32 100 rokmi. To by súhlasilo s niektorými predošlými štúdiami, ktoré udomácnenie psov situovali do posledného glaciálneho maxima, keď sa naši predkovia živili lovom megafauny. Predchodcovia moderných psov sa vtedy mohli začať meniť od požieračov zdochlín zanechaných pravekými lovcami na nenahraditeľných pomocníkov pri love či ochrane ľudských sídel. Nemenej zaujímavým zistením je fakt, že mitochondriálne genómy väčšiny moderných psov sú fylogeneticky oveľa príbuznejšie pravekým vlkom pochádzajúcim z Európy. Aj keď je toto tvrdenie dobre podporené fosílnym nálezom, nemusí to nevyhnutne znamenať, že išlo o skutočných predchodcov moderných psov. Rané nálezy psom podobných šeliem z oblasti Belgicka a Ruska môžu pochádzať z neúspešných domestikačných pokusov. Tieto zaujímavé zistenia by bolo treba preskúmať aj na úrovni jadrovej DNA, ktorá má pre štúdie tohto typu neporovnateľne vyššiu výpovednú hodnotu. (DOI: 10.1126/science.1243650)