Aktuální číslo:

2026/5

Téma měsíce:

Vlákno

Obálka čísla

Nálezy neandertálskych vírusov u moderných ľudí

 |  13. 2. 2014
 |  Vesmír 93, 113, 2014/2

Genómy našich pravekých príbuzných, Neandertálcov a tzv. Denisovanov (zástupcov rodu Homo, ktorí približne pred 40 000 rokmi obývali Denisovu jaskyňu v severozápadnej časti ruského pohoria Altaj), sú známe už dlhšiu dobu. Práve vďaka podrobným znalostiam ich genetickej informácie možno predpokladať, že sa mohli vzájomne krížiť predkovia človeka so zástupcami zmienených pravekých hominidov. Rozdiely v jednotlivých genómoch však môžu čo-to napovedať aj o našej spoločnej histórii. Z nedávneho porovnania genómov Neandertálcov a Denisovanov (jedných z možných predchodcov moderných ľudí) s genómami súčasných pacientov trpiacich rakovinou vyplynulo, že s pravekými lovcami a zberačmi máme spoločné niektoré endogénne retrovírusy (skupinku vírusov, ktorej príslušníci sa s využitím reverznej transkriptázy natrvalo začlenili do našej genetickej informácie a veľmi úspešne sa prenášajú z generácie na generáciu už celé veky), ktoré pravdepodobne pochádzajú ešte od nášho spoločného predka, ktorý žil pred 400 000 rokmi. Prečítanie genómov 67 klinických pacientov odhalilo výskyt až siedmich lokusov nesúcich genetickú informáciu nejakého retrovírusu, ktorý sa vyskytoval u niektorého z našich pravekých príbuzných. Predpokladá sa, že až 8 % ľudskej DNA predstavujú práve sekvencie endogénnych retrovírusov, čo je dokonca viac ako množstvo sekvencií kódujúcich naše proteíny. Autorský tím chce preskúmať, s akou frekvenciou sa retrovírusy v našich genómoch vyskytujú a či nie je aspoň časť z nich ešte stále aktívna. Endogénne retrovírusy dlhodobejšie obývajúce naše genómy sú už zväčša neškodné, problém by ale mohli predstavovať nedávno začlenené retrovírusy. Práve tie sú podozrievané z účasti na vzniku rakoviny alebo autoimunitných ochorení. (Current Biology, 2013; DOI: 10.1016/j.cub.2013.10.028)

Ke stažení

OBORY A KLÍČOVÁ SLOVA: Virologie
RUBRIKA: Aktuality

O autorovi

Peter Mikula

RNDr. Peter Mikula, Ph.D. (*1990) vystudoval zoologii na Přírodovědecké fakultě UK v Praze. V současnosti působí na Fakultě životního prostředí ČZU v Praze. Zabývá se behaviorální a urbánní ekologií ptáků z makroekologické a komparativní perspektivy. V rámci postdoktorandských stáží působil na Kalifornské univerzitě v Los Angeles (Fulbrightovo stipendium), Technické univerzitě v Mnichově a v Ústavu biologie obratlovců AV ČR.
Mikula Peter

Doporučujeme

Příliš otevřené dveře

Příliš otevřené dveře

Jan Vevera  |  1. 6. 2026
Psychiatrie byla kdysi kritizována za to, že zavírá své dveře, a s nimi i pacienty za zdmi léčeben. Dnes čelí jinému problému – její dveře jsou...
Tranzistor na bázi bismutu

Tranzistor na bázi bismutu uzamčeno

Lukáš Tabery  |  1. 6. 2026
Cesta od třídimenzionálního planárního tranzistoru k dvoudimenzionálnímu a odtud zpět do tří dimenzí – k integraci M3D. Narůstající závislost...
Život na hraně

Život na hraně uzamčeno

Jan Černý  |  1. 6. 2026
Zvládnou přežít globální zalednění, masivní vulkanismus nebo změnu složení atmosféry. Odolným formám života se daří uspět většinou díky značné...