Aktuální číslo:

2026/7

Téma měsíce:

Mapy

Obálka čísla

Nálezy neandertálskych vírusov u moderných ľudí

 |  13. 2. 2014
 |  Vesmír 93, 113, 2014/2

Genómy našich pravekých príbuzných, Neandertálcov a tzv. Denisovanov (zástupcov rodu Homo, ktorí približne pred 40 000 rokmi obývali Denisovu jaskyňu v severozápadnej časti ruského pohoria Altaj), sú známe už dlhšiu dobu. Práve vďaka podrobným znalostiam ich genetickej informácie možno predpokladať, že sa mohli vzájomne krížiť predkovia človeka so zástupcami zmienených pravekých hominidov. Rozdiely v jednotlivých genómoch však môžu čo-to napovedať aj o našej spoločnej histórii. Z nedávneho porovnania genómov Neandertálcov a Denisovanov (jedných z možných predchodcov moderných ľudí) s genómami súčasných pacientov trpiacich rakovinou vyplynulo, že s pravekými lovcami a zberačmi máme spoločné niektoré endogénne retrovírusy (skupinku vírusov, ktorej príslušníci sa s využitím reverznej transkriptázy natrvalo začlenili do našej genetickej informácie a veľmi úspešne sa prenášajú z generácie na generáciu už celé veky), ktoré pravdepodobne pochádzajú ešte od nášho spoločného predka, ktorý žil pred 400 000 rokmi. Prečítanie genómov 67 klinických pacientov odhalilo výskyt až siedmich lokusov nesúcich genetickú informáciu nejakého retrovírusu, ktorý sa vyskytoval u niektorého z našich pravekých príbuzných. Predpokladá sa, že až 8 % ľudskej DNA predstavujú práve sekvencie endogénnych retrovírusov, čo je dokonca viac ako množstvo sekvencií kódujúcich naše proteíny. Autorský tím chce preskúmať, s akou frekvenciou sa retrovírusy v našich genómoch vyskytujú a či nie je aspoň časť z nich ešte stále aktívna. Endogénne retrovírusy dlhodobejšie obývajúce naše genómy sú už zväčša neškodné, problém by ale mohli predstavovať nedávno začlenené retrovírusy. Práve tie sú podozrievané z účasti na vzniku rakoviny alebo autoimunitných ochorení. (Current Biology, 2013; DOI: 10.1016/j.cub.2013.10.028)

Ke stažení

OBORY A KLÍČOVÁ SLOVA: Virologie
RUBRIKA: Aktuality

O autorovi

Peter Mikula

RNDr. Peter Mikula, Ph.D. (*1990) vystudoval zoologii na Přírodovědecké fakultě UK v Praze. V současnosti působí na Fakultě životního prostředí ČZU v Praze. Zabývá se behaviorální a urbánní ekologií ptáků z makroekologické a komparativní perspektivy. V rámci postdoktorandských stáží působil na Kalifornské univerzitě v Los Angeles (Fulbrightovo stipendium), Technické univerzitě v Mnichově a v Ústavu biologie obratlovců AV ČR.
Mikula Peter

Doporučujeme

Když bahno teče jako ledovec

Když bahno teče jako ledovec

Petr Brož  |  7. 7. 2026
Už několik desetiletí si věda láme hlavu nad zvláštními, několik desítek metrů vysokými kopci rozesetými po různých částech Marsu. Je přitom...
Ideologie v mapách, mapy v rukách ideologů

Ideologie v mapách, mapy v rukách ideologů uzamčeno

Jitka Močičková  |  7. 7. 2026
Mapy jsou často vnímány jako důvěryhodné médium založené na seriózních datech. Proto nebývají podrobovány stejné míře kritické reflexe jako text,...
Když mapa mluví

Když mapa mluví uzamčeno

Jan D. Bláha  |  7. 7. 2026
Mapy patří k nejpřesvědčivějším obrazům světa. Působí věcně a spolehlivě, nejsou však pouhým otiskem reality. Každá mapa je výsledkem rozhodnutí,...