Aktuální číslo:

2018/6

Téma měsíce:

Komunikace

Obývanie domu v stave zrodu

 |  18. 8. 2004
 |  Vesmír 83, 478, 2004/8

Některé věci bude muset město vydržet, i když jsou nepříjemné.

Pořád jsme jen na cestě k stabilizované společnosti.

David Kraus v rozhovore s Ivanom Adamovičom, 1998

V súčasných textoch o architektúre sa často dozvedáme o stavbách realizovaných, užívaných, známych a oceňovaných, či naopak o tých nerealizovaných, neobývaných, menej známych a cenených. Prvé sa obvykle zaoberajú stavbou v jej rozvinutom interpretačnom kontexte, druhé sú zasa akýmsi prvým interpretačným priblížením sa stavbe, sú „prvolezeckým textom“. Oba tieto v súčasnosti preferované spôsoby písania o architektúre sa zaoberajú dielami dokončenými vo fáze projektu, alebo výstavby. Píšeme buď o projektoch (a textoch o nich), alebo o projektoch a stavbách (a textoch o nich). Napokon, aj užívatelia architektúry obývajú postavené domy a mestá, na výstavách či v časopisoch sa stretávajú s odoslanými súťažnými projektami. Do tejto schémy by sa dala iste vtesnať i tvorba architekta Davida Krausa. Jeho stavby a projekty utopickej architektúry k tomu dávajú dostatočnú možnosť. Nemôžem sa však zbaviť dojmu, že by tým z povahy Krausových názorov na architektúru čosi nenávratne mizlo. Autorovu tvorbu môžeme priblížiť snáď výstižnejšie, ak zo všetkých jeho diel dáme prednosť v súčasnosti rozostavanému rodinnému domu v Striebornej Skalici (2001–…). Klienti sa rozhodli obývať ho „v stave zrodu“. Dávajú nám tým príležitosť klásť si otázku, ako tento rozostavaný dom „obývajú“, ako ho architekt vlastne „navrhol“ (a ešte stále navrhuje) a ako sa o ňom dá „písať“.

Ak by sa jednalo o dom vyprojek­tovaný a z akýchkoľvek dôvodov nedostavaný, nemalo by veľký zmysel takto klásť otázku. Väčšina bytov, domov a miest, v ktorých žijeme, sa takmer nepretržite dostavuje, prestavuje a zastavuje. Tým prekračuje horizonty našej i svojej vlastnej ukončenosti. Otázku nezavŕšeného domu však považujem za inšpirujúcu preto, že v tomto konkrétnom prípade je možnosť jeho dobrovoľného obývania inšpirovaná spôsobom života klienta i projektom architekta. Je stelesnením klientových možností a názorov na život. Výpoveďou o spôsobe života jednej rodiny, ktorá na seba berie zároveň úlohu staviteľov aj obyvateľov svojej vlastnej staviteľskej práce. Zo strany architekta Krausa je návrh procesuálneho rodinného príbytku zasa svedectvom o jeho ná­zorovej neortodoxnosti, schopnosti improvizovať a ochoty „prehrešiť sa“ voči etablovanej, „čistej“ a vysokej architektúre, aká vzniká v spoločnostiach s dlhodobo ujasneným a stabilizovaným názorom na vlastné fungovanie. Architekt tento svoj návrh charakterizuje: Dům je slepenicí, neušlechtilou formou, analogií slumu… to, že nemá jasnou „moderní“ formu, znamená, že jej lze bez obav měnit a užívat si proces změny společně s klientem. A formuluje aj jeho predpoklady a dôsledky: Instinktivní přístup; nízké realizační náklady; změny v průběhu stavby i projektu; improvizace; pohodoví a živelně uvažující klienti; děti, dospělí a pes tvoří jeden celek; výběr a kombinace dostupných a levných materiálů; vnějšek domu je uvnitř a naopak. To vše znamená překvapení na konci stavby…

Obtiažne bývanie v takomto dome prinášajúcom prekvapenia je dočasným riešením bytovej situácie jednej rodiny v postkomunistických Čechách, aj odrazom jej súčasného prechodného životného „štýlu“, ktorý hľadá vlastný hybridný, mimoštýlový architektonický výraz. Vzniká skôr domséria, než domjednotné dielo. Serialita a komplexnosť domu nesvedčí iba o prechodnom obývaní dočasne neukončenej stavby, ale tiež o postupných navrstveniach priestorov, stavebných materiálov i techník, aké poznáme z dlhodobo obýva­ných ľudových a vidieckych stavieb. Z architektúry bez architektov. Na rozdiel od nej je však tento postarchitektonický dom rodiny „obyvateľov-staviteľov“ spoluutváraný aj názorom a prácou architekta, ktorý sa tu stáva viac prostredníkom určitého komplexného vzťahu k miestu a krajine, viac informačným médiom než donátorom pevnej, účelnej a krásnej architektonickej myšlienky. Podobné je asi aj písanie o obývaní tohto rozostavaného domu – je viac silovým poľom rôznych textácií než zjednotenou textovou formou. A zostáva nevyhnutne čiastkový, rozpísaný.

Obrázky

Ke stažení

RUBRIKA: Architektura

O autorovi

Monika Mitášová

Ing. arch. Monika Mitášová, Ph.D. (*1968) vystudovala architekturu na Fakultě architektury SVŠT v Bratislavě. Zabývá se dějinami teorií a současnými teoriemi architektury. Působí v Centru pro teoretická studia UK a AV ČR v Praze, přednáší na Škole architektury AVU v Praze a na FA TU v Liberci.

Doporučujeme

Tři sestry postmoderních válek

Tři sestry postmoderních válek

Eva Bobůrková  |  4. 6. 2018
Mohli to být i vaši sousedi, ale teď to jsou váleční zabijáci. Proč jdou tito chlapi do války? Jiní muži jdou zase vydělávat do ciziny a v rodné...
Tajná služba hlásí

Tajná služba hlásí

Tereza Petrusková  |  4. 6. 2018
Nepochybně i teď, kdy čtete tyto řádky, někdo ve vaší blízkosti odposlouchává. Nemusí to být nutně policie, podezřívající vás z organizovaného...
Neznámá tvář molekul života

Neznámá tvář molekul života

Ondřej Vrtiška  |  4. 6. 2018
Vztah nukleových kyselin a proteinů je podle středoškolských učebnic poměrně prostý. DNA nese dědičnou informaci, RNA je její poslíček a proteiny...

Předplatným pomůžete zajistit budoucnost Vesmíru

Tištěná i elektronická
verze časopisu
Digitální archiv
od roku 1994
Speciální nabídka
pro školy a studenty

 

Objednat předplatné