O asteroidoch, kométach a tesných priblíženiach

NEOs (z angl. „Near-Earth Objects“) sú vesmírne objekty s dráhou pohybu blízkou dráhe Zeme. Väčšinou sa jedná o asteroidy a často sa pre ne používa aj skratka NEAs. Skratky NEOs či NEAs v posledných rokoch rezonujú nielen medzi výskumníkmi, ktorí študujú malé telesá Slnečnej sústavy, ale aj na verejnosti. Počet objavených objektov, ktoré sa k Zemi približujú na vzdialenosť porovnateľnú so vzdialenosťou Mesiaca, sa markantne zvýšil oproti odhadom zo 70. rokov, a tým sa tieto objekty stali nie celkom zanedbateľným nebezpečím pre Zem.

Trochu histórie a štatistiky

Ešte v štyridsiatych rokoch 20. storočia sa spomínali len dve telesá, ktoré sa relatívne blízko priblížili k Zemi. Bola to kométa Lexell, ktorá sa v roku 1770 priblížila na vzdialenosť 0,015 astronomickej jednotky (a.j.) a planétka Hermes, ktorá sa v roku 1937 dostala do vzdialenosti 0,005 a.j. Pripomenieme, že astronomická jednotka je stredná vzdialenosť Zeme od Slnka. Mesiac je od Zeme vzdialený 0,0026 a.j.

Dodatočným spresnením kometárnych dráh sa ale zistilo, že minimálne 20 komét sa v minulosti priblížilo k Zemi na vzdialenosť menšiu alebo rovnú 0,1020 a.j. Tento počet by bol pravdepodobne vyšší, ak by väčšina komét objavených pred rokom 1700 nemala len orientačne určené dráhy. Najtesnejšie našu planétu minula kométa C/1491 B1 20. februára 1491. K Zemi sa priblížila na 0,0094 a.j., čo je na kométu veľmi tesná vzdialenosť. Posledné blízke priblíženie sme pozorovali u kométy C/1996 B2 (Hyakutake), ktorá 25. marca 1996 prešla od Zeme vo vzdialenosti 0,1018 a.j.

Štúdiom dráh materských telies veľkých meteorických rojov sa zistilo, že aj dráhy týchto telies prechádzajú v tesnej blízkosti zemskej dráhy, hoci telesá samotné zatiaľ blízko pozorované neboli. Z nich sa k dráhe Zeme najviac približuje dráha kométy 109P/Swift-Tuttle (materské teleso meteorického roja Perzeíd) – na vzdialenosť 0,001 a.j. Potom sú to postupne dráhy komét C/1861 G1 – Thatcher (materské teleso Lyríd), 55P/Tempel-Tuttle (Leonidy) a asteroidu 3200 Faeton (Geminidy), ktoré sa blížia k zemskej dráhe na 0,002, 0,003, resp. 0,022 a.j. Dráha Halleyho kométy sa blíži k zemskej na 0,066 a.j., pričom Zem prechádza miestom tohto priblíženia v máji, kedy pozorujeme roj Eta Akvaridy, a na inom oblúku sa blíži k zemskej dráhe na 0,155 a.j., pričom v tejto oblasti priblíženia je Zem v októbri, kedy pozorujeme Orionidy.

Odhaduje sa, že v najbližších 33 rokoch sa uskutoční minimálne 555 priblížení 234 asteroidov a 5 krátkoperiodických komét k Zemi na vzdialenosť menšiu než 0,2 a.j. Ako potenciálne nebezpečné sa označujú telesá, ktoré sa majú k našej planéte v 21. storočí priblížiť bližšie než na 0,05 a.j. 16. marca 1999 bolo takýchto telies známych 167, o zhruba mesiac neskôr, 20. mája, to už bolo 176. V čase publikovania tohto článku to zrejme bude zasa o pár desiatok viac.

Na časovej škále niekoľkých miliónov rokov sú všetky NEOs na nestabilných dráhach. Ak by sa na dráhy krížiace dráhu Zeme, prípadne aj Venuše a Merkúra, nedostávali stále nové a nové telesá, NEOs by sa postupne rozptýlili do medziplanetárneho priestoru. Ich hlavným rezervoárom je pás asteroidov medzi Marsom a Jupiterom (tzv. hlavný pás). Teória vypracovaná koncom 80. rokov predpokladala, že telesá sú z hlavného pásu vypudzované na dráhy krížiace dráhu Marsu v dôsledku vzájomného rušenia sa, a predovšetkým vzájomnými zrážkami. Táto predstava však zlyhávala kvantitatívne, nedokázala vysvetliť pomerne vysoký počet „krížičov“ dráhy Marsu. Nový scenár vychádza z iného mechanizmu a bol navrhnutý len celkom nedávno Francúzom A. Morbidellim a Čechom D. Nesvorným. Títo autori ukázali, že dráhy asteroidov v hlavnom páse sa stávajú nestabilnými v dôsledku kombinovaného pôsobenia Jupitera a Marsu. Akonáhle sa dostane určité množstvo telies na dráhy krížiace dráhu Marsu, ďalšími poruchami je väčšia časť z nich prevádzaná na dráhy bližšie k Slnku, pričom sa môžu ocitnúť až vo vnútri dráhy Merkúra.

Hoci medzi potencionálne nebezpečnými telesami zatiaľ nefigurujú kométy, nemožno tvrdiť, že zrážka Zeme s kométou je z dlhodobého hľadiska menej pravdepodobná ako zrážka s asteroidom. Kometárne jadrá sú z drobivého materiálu. Ak sa veľké kometárne jadro rozpadne na dráhe, ktorá prechádza blízko zemskej dráhy, čo sa v minulosti už veľakrát stalo, potom fragmenty tohto jadra pohybujúce sa v koridore križujúcom dráhu Zeme ohrozujú život na nej oveľa častejšie ako všetky ostatné NEOs. Len v medziobdobiach, aké práve zažívame, sme pred kométami relatívne bezpeční – sú zdrojom len neškodných meteorických častíc. Zatiaľ čo zdroj NEOs pochádzajúcich z asteroidov treba hľadať v hlavnom páse, veľké kometárne jadrá sa do oblasti terestrických planét dostávajú väčšinou z Kuiperovho-Edgeworthovho pásu v oblasti dráhy Neptúna. Vie sa, že tieto telesá sú z času na čas vťahované do oblasti joviálnych planét (kde sú označované ako Kentaury) a mnoho z nich potom putuje ešte bližšie k Slnku.

Asteroid 1999 AN10

Astronómia patrí medzi vedné odbory, ktoré sa tešia pomerne veľkému záujmu verejnosti. Informácie o astronomických novinkách sú často sprostredkované astronomicky nevzdelanými pracovníkmi médií. Keďže čitateľ sa rád dočíta alebo dopočuje predovšetkým o zvláštnostiach, ktoré sa pri astronomickom výskume vyskytnú, je prirodzenou snahou autorov populárnych článkov rozličné zvláštnosti vyberať a uvádzať. Títo autori sa často dostávajú do sporu s profesionálmi, ktorí ich kritizujú za skresľovanie informácií, či ich neprimerané dramatizovanie.

Problém adekvátneho informovania je závažný v prípade NEOs, ktoré nie sú len objektom výskumu, ale môžu v nezanedbateľnej miere ovplyvniť aj celú ľudskú spoločnosť. Jedným z posledných prípadov, kedy niektorí odborníci ostro kritizovali žurnalistov, bol prípad asteroidu označeného ako 1999 AN10. Nakoľko bola táto kritika oprávnená môžete z nasledujúcich informácií o tomto asteroide posúdiť sami.

Asteroid 1999 je možným rekordmanom medzi NEOs, čo sa týka jeho priblíženia sa k Zemi. 1999 AN10 bol objavený 13. januára 1999 v Socorro, Nové Mexiko, USA. Pri objave bol nezvyčajný iba vysokou deklináciou, až +70°. Jeho priemer bol stanovený na necelý kilometer.

Podrobnejšou analýzou jeho dráhy a možnými priblíženiami sa k Zemi sa prvýkrát zaoberali A. Milani, S. R. Chesley a G. B. Valsecchi. Zistili, že tento asteroid sa bude opakovane približovať k Zemi počas nasledujúcich 600 rokov. K prvému priblíženiu v budúcnosti dôjde začiatkom augusta 2027, a potom znova v roku 2039. Jeho zrážka so Zemou je v roku 2027 vylúčená, avšak v dôsledku blízkeho priblíženia zemská gravitácia znateľne poruší jeho terajšiu dráhu. Nová dráha, po ktorej sa bude asteroid pohybovať po roku 2027, sa žiaľ nedá určiť veľmi presne, lebo porucha zvýrazní neurčitosť, s ktorou je súčasná dráha stanovená. Z dostupných údajov Milaniho tým odhadol pravdepodobnosť zrážky 1999 AN10 so Zemou v roku 2039 na 1 ku miliarde.

Ak si uvedomíme, že pravdepodobnosť zrážky neznámeho asteroidu o priemere okolo 1 km a viac je odhadovaná na 1:1000 za storočie (podľa C. Chapmana), nejaví sa 1999 AN10 ako pravdepodobné nebezpečie a kritika prílišnej publicity možnej katastrofy je zrejme na mieste. Isteže verejnosti nemožno odopierať právo na informácie, na upozornenia na možné, aj keď málo pravdepodobné nebezpečenstvá, no treba tiež mať na pamäti, že zbytočným dramatizovaním dosť bežných javov sa vytvára spoločenská atmosféra, ktorá by mohla v budúcnosti viesť k podceneniu skutočne závažnej situácie zodpovednými činiteľmi.

Podľa spresnených výpočtov B. G. Marsdena a G. V. Williamsa zo Strediska pre malé planétky v Cambridži sa 1999 AN10 priblíži v roku 2027 k Zemi najbližšie na nominálnu vzdialenosť 0,00038 a.j. od jej stredu. Minimálna možná vzdialenosť v tento deň vychádza 0,00026 a.j., maximálna 0,010 a.j. Priblíženie sa asteroidu k Zemi je naozaj tesné, ak si uvedomíme, že Mesiac je od stredu Zeme 10násobne ďalej, ako minimálna možná vzdialenosť 0,00026 a.j., alebo že táto vzdialenosť je zhruba rovná iba trom zemským priemerom. Pravdepodobnosť kolízie v roku 2039 bola spresnená na 1 ku 10 miliónom. Ak dôjde v rokoch 2027 a 2039 k priblíženiu na minimálne vzdialenosti, potom nasledujúce priblíženia môžeme očakávať v rokoch 2044 a 2046. Dráha po roku 2039 je však ešte menej známa, ako dráha po roku 2027, preto seriózna charakteristika týchto dvoch ďalších priblížení nie je v súčasnosti možná.

Ak hľadáme pozitíva publicity okolo asteroidu 1999 AN10, potom sú nimi niektoré detaily týkajúce sa jeho priblíženia k Zemi, ktoré boli odborníci pod tlakom médií nútení odvodiť a zverejniť. Pri minimálnom možnom priblížení, aké sa očakáva v roku 2027, by 1999 AN10 dosiahol jasnosť asi 4 magnitúdy, ale len asi počas 5 dní by (podľa J. Shanklina) bol jasnejší ako 14 magnitúd. V čase minimálneho priblíženia by rýchlosť jeho zdanlivého pohybu na oblohe bola vyššia ako 10° za hodinu a uhlový priemer by dosiahol 5 oblúkových sekúnd. To by znamenalo, že tvar asteroidu by bolo možné rozlíšiť už pomocou malého ďalekohľadu a najdokonalejšou, adaptívnou optikou by sme zo Zeme rozlíšili asi 20metrové podrobnosti jeho povrchu (podľa A. Mauryho).

Keďže zemská magnetosféra siaha do vzdialenosti väčšej, ako je odhadované priblíženie, mohlo by (podľa D. Steela) dôjsť k elektrickému nabitiu mikroskopických prachových častíc, ktoré sa veľmi pravdepodobne nachádzajú na povrchu asteroidu. V takom prípade by nabitý prach mohol rozptýliť viac slnečného svetla ako samotný povrch telesa, okolo ktorého by sa potom vytvorila dobre pozorovateľná ohnivá aureola.

1999 AN10 bude nepochybne v budúcnosti pozorne sledovaný a údaje o jeho dráhe sa budú spresňovať. Podobne to bude aj s ďalšími telesami, ktoré majú vo výhľade „dôverné“ stretnutie s našou planétou. V tejto súvislosti nemožno obísť ani naše krajiny. Veľký príspevok do svetovej databanky pozorovaní možno očakávať od observatória na Kleti, ktoré tradične patrí v tejto oblasti medzi popredné svetové pracoviská. Mnohé pozorovania bližších a tým aj jasnejších telies, ktoré sú prístupné aj menšími ďalekohľadmi, budú nepochybne vykonané tiež na observatóriách v Ondřejove, v Modre a na Skalnatom Plese. Nádych nebezpečia (ktoré sa zatiaľ našťastie ukazuje byť málo pravdepodobné) bude objektom z kategórie NEOs určite aj naďalej dodávať na atraktívnosti ako u astronómov, tak aj u širšej verejnosti. ¹⁾