Marvin Minsky: Konštrukcia mysle

V recenzii K. Pstružiny ma zaujalo niekoľko momentov. Napríklad: „...celý systém chemických správ pravdepodobne poskytuje informačnú kapacitu najviac niekoľkých stovák bitov za sekundu (17). Proto nepřikládá biochemické aktivitě centrální nervové soustavy přílišnou důležitost.“ Takýto názor pripomína lineárne myslenie, keď viac a rýchlejšie je lepšie. Takisto záverečné vety: „...previesť sa do strojov, ktoré žijú dlhšie, pracujú rýchlejšie...“ pripomínajú dávnejšie špekulácie odstrániť ľuďom tráviaci trakt a živiť ich sofistikovanými tabletkami ako efektívne riešenie. Lineárne myslenie priviedlo ekonomiku a ekológiu zemského systému jeho nerešpektovaním na hranu vyčerpania zdrojov. Trvale udržateľný rozvoj by mohol byť teda pojmom aj v oblasti vedy o inteligencii, kde rozvoj inteligencie sa pravdepodobne opiera o zdroje tvorené ideami. Čo keď superinteligentné mozgy budú trpieť na noogennú neurózu Viktora Frankla a stratia zmysel života? Bude sa dať nájsť prostredníctvom ešte rýchlejšieho a dokonalejšieho spracovania informácie? V článku je k tomu veta: „Prečo ľudia tak vyhľadávaju zábavu?

.... Možno preto, že naše mozgy sa v priebehu evolúcie stali príliš komplikované na to, aby im stačil svet taký aký je (21). Minsky z toho vyvozuje, že to je důvodem, proč se lidé tak často upírají k virtuální realitě.“ Možno k tomu pristupovať tak, že neudržateľný rast inteligencie vyčerpal ideu života v reálnom svete a na svoju dalšiu existenciu si hľadá náhradné zdroje, síce virtuálne a neznečisťujúce svet, ale ktovie... A navyše je tu nerovnováha typu: ľudia, poznanie a technológia pribúdajú, ale inteligencia civilizácie zostáva konštantná, prípadne občas poklesne. Trvalo udržateľný rozvoj inteligencie celého nášho antroposystému asi nezachráni lineárna paradigma hľadaním konštrukcie ešte dokonalejšieho mozgu, než máme k dispozícii. Potom by bol hodný grantových agentúr skôr výskum otázky, ako zvýšiť inteligenciu davu.