John Muir a Yosemity

S Lee McKenziem – vedúcim oddelenia výchovy a interpretingu, som sa stretol v prvých dňoch pobytu v Yosemitoch a od prvého okamihu nášho rozhovoru mi bolo jasné, že Yosemity sú pre neho viac než len zamestnanie. Hĺbka jeho poznania a otvorenosť povahy ho predurčili k tomu, aby sa stal legendou Yosemitov a pre mňa skutočnou studnicou poznania. Rozhovor s McKenziem sa krútil okolo veľmi zaujímavej témy. Hľadali sme odpoveď na jednoduchú otázku: Čo bolo skôr, kurča alebo vajce, čiže ktorý americký narodný park vznikol ako prvý – Yosemity alebo Yellowstone?

Keď navštívite Yellowstone, všetci vám budú tvrdiť, že prvým bol Yellowstone. Tu v Yosemitoch zase, že to boli Yosemity. Takýto výklad je výsledkom veľkého zjednodušovania.

V roku 1852 objavili v pohorí Sierra Nevada sekvojové háje. Tým prvým bol Calaveras Grove of Big Trees v blízkosti Yosemitského údolia, kde vzápätí nato začali s ťažbou týchto prírodných monumentov. Stretlo sa to so silným protestným hnutím verejnosti. Nadšenie niektorých ľudí, ako napr. Fredericka Olmsteda a neskôr najznámejšej postavy vo svete amerických ochranárov Johna Muira, vyvrcholilo iniciatívou, ktorá mala svoje zakončenie na pôde amerického parlamentu. Návrh na územnú ochranu sekvojového hája – Mariposa Grove – a nenapodobiteľného Yosemitského údolia parlament uzavrel tým, že štát Kalifornia dostal od federálnej vlády grant (dar) určený, aby prostriedky použili na ochranu týchto dvoch pozuruhodných lokalít. Stalo sa to v roku 1864, dvanásť rokov po zrúbaní prvých sekvojí a takmer 10 rokov pred vyhlásením Národneho parku Yellowstone. Zásadný rozdiel medzi uzákonením týchto dvoch národných parkov však je v tom, že Yosemity boli spravované štátom Kalifornia a Yellowstone od dňa vzniku patril do pôsobnosti federálnej vlády vo Washingtone D.C.

Podmienky stanovené pri využívaní daru boli na vtedajšiu dobu veľmi úzko a veľmi nezvyčajne špecifikovné: „...určené na použitie pro verejný osoh, liečenie a rekreáciu...“. Z toho je zrejmé, že od samého začiatku išlo o finančnú dotáciu bez nároku na akúkoľvek návratnosť investovaných prostriedkov.

Tento čin jednoznačne podnietil rozvoj ochranárskych myšlienok, ktoré práve v tomto období začali – hoci nekoordinovane a náhodne – vznikať vo východnej časti USA. Podmienila ich popri inom aj túžba ochrániť Niagarské vodopády. Podpora amerického Kongresu vo forme daru pre vládu Kalifornie tak predstavovala výrazný príspevok pre rozvoj myšlienky ochrany prírody v USA a na celom svete.

Hneď od prvých dní sa Olmsted stal spravovateľom chráneného územia. Snažil sa vypracovať jednoduchý plán, podľa ktorého by sa dalo územie spravovať a riadiť. Príchod maliarov a neskôr prvých fotografov do Yosemitov im zabezpečil nehynúcu slávu. V roku 1868 prichádza do Yosemitov John Muir, ktorého myšlienky o potrebe ochrany divokej severoamerickej prírody predstihli svoju dobu.

Tak sa nebadane, krok za krokom, kládli základné kamene pre vyhlásenie prvého skutočného národného parku – Národného parku Yellowstone, ktorý bol založený v roku 1872. Z tohto pohľadu teda nie je pravdou, že fenomenálna myšlienka národných parkov vznikla v hlave účastníka vedecko-objaviteľskej Langfordovej-Washburnovej expedície r. 1870 pána Hedgesa, keď v predposledný deň svojho pobytu v Yellowstone sedel pri táborovom ohni. Myšlienka národných parkov mala omnoho hlbšie korene. Rokmi sa postupne vykryštalizovala tak, aby sa v rozhodujúcom okamihu pretavila do podoby Národného parku Yellowstone.

Po formálnej stránke sa chránené územie Yosemitského údolia a sekvojového hája – Mariposa Grove spolu s okolitou krajinou pretransformovali do podoby národného parku (Yosemite National Park) v septembri r. 1890 a stali sa tak druhým národným parkom USA. O pár dní nato prezident podpísal zákon o vyhlásení tretieho Národného parku Sequoia, opäť na území Kalifornie.

Pravdepodobne by asi ťažko vznikal jeden národný park bez druhého. V Yellowstonu skutočne len federálna vláda bola schopná zabezpečiť jeho ochranu. Svedčí o tom aj skutočnosť, že správu v Yellowstone v prvých rokoch jeho existencie prevzala federána armáda (aby ochránila územie pred pytliakmi) a následná odborná organizácia National Park Service je dodnes začlenená v Ministerstve vnútra.

Na druhej strane sa však vynára otázka, či by vyhlásili Národný Park Yellowstone v takej podobe, keby spoločnosť a Kongres nemali skúsenosti z Yosemitov. Je neoddiskutovateľnou skutočnosťou, že pojem „národný park“ poprvýkrát použili práve v súvislosti s Yellowstonom a tak mu ostala pozícia „kráľa“ a Yosemitom pozícia „princa“.

Až do r. 1890, zostali priľahlé oblasti Yosemitského údolia pod silným tlakom hospodárksych aktivít. Prekrásne vysokohorské lúky v priestore Tuolumne Meadows, ležiace už v oblasti Vysokej Sierry, r. 1870 zaťažili pastvou 12 000 – 15 000 kusov oviec. Do Vysokej Sierry smerovali desiatky ľudí hľadajúcich šťastie v ťažbe striebra a iných nerastov.

John Muir po príchode do Yosemitov strávil prvé dve letá ako pastier oviec na vysokohorských lúkach. Na vlastné oči sa presvedčil, akú skazu narobili stáda na vegetácii. Je to práve jeho zásluha, že keď r. 1890 tomuto územiu prisúdili štatút národného parku, pastvu odtiaľ vylúčili a zastavili banícku činnosť. On rozhodujúcou mierou prispel k zastaveniu zmenšovania výmery parku, tzv. úpravy hraníc národného parku, podmieneného hospodárskym záujmom miestných obyvateľov. A bol to opäť on, kto zorganizoval legendárnu návštevu Yosemitského údolia, Glacier Pointu, prezidentom USA Theodorom Rooseveltom r. 1903: po nej došlo ku konečnému a definitívnemu vyporiadaniu podmienok ochrany na území parku a ku stabilizácii jeho hraníc. Nemožno sa preto čudovať, že Johnovi Muirovi prisudzujú prívlastok „otec Yosemitského národného parku“, hoci do tejto oblasti prišiel dva roky po vyhlásení prvej ochrany nad Yosemitským údolím.

McKenzieho som v priebehu pobytu vyhľadal ešte niekoľkokrát, uvedomil som si, že ak chcem spoznať Yosemity, musím spoznať ich históriu a filozofiu myslenia prvých ochranárov, teda Johna Muira, ktorý bol skutočne viac ako legendárnou postavou amerických národných parkov.

S jeho menom som sa stretal takmer na každom kroku, v každej knihe o Yosemitoch, v každej brožúre. Pôvodom rodák zo Škótska, vyrastal vo Wisconsine. Už ako mladík v polovici minulého storočia prekročil rieku Ohio a vydal sa na objaviteľskú výpravu na juh. Precestoval tisíce kilometrov v okolí Mexického zálivu. Jeho zámer pokračovať dálej na juh, do pralesov Amazónie, zmaril záchvat malárie. Ten bol pravdepodobne dôvodom rozhodnutia, ktoré zmenilo jeho ďalší život: Muirove kroky sa otočili na západ, do Kalifornie.

Hneď od prvých dní si uvedomil, čo pre neho znamená príroda Sierry Nevady. Jeho potulky kaňonmi a údoliami sa stali legendami. Povráva sa, že úmyselne chodil mimo chodnikov, len aby bol sám, len aby sa vyhol stretnutiu s náhodným chodcom, vyhlásil: „Jedine ak chodím sám, ticho a bez akejkoľvek batožiny, môžem naplno pochopiť okolitú divočinu.“

Dva roky pred vyhlásením Národného parku Yosemity založil najznámejšiu ochranársku organizáciu – Sierra Club. Jej pôvodným poslaním bola ochrana prírody Sierry. Dnes je to jedna z najväčších dobrovolných ochranárskych organizácií USA orientujúca sa na ochranu prírody a prírodných zdrojov v rozmanitých častiach našej planéty.

John Muir umrel r. 1914. Povráva sa, že príčinou bola prehra jeho životného zápasu, výstavba priehrady v údolí Tuolumne River – Hetch Hetchy Reservoir. Predstavovala zatopenie susedného údolia, nápadne pripomínajúceho samotné Yosemity. Nádrž je na území národného parku a dodnes slúži ako zásobáreň pitnej vody pre niekoľko sto kilometrov vzdialené San Francisco.

Po smrti na jeho počesť vybudovali John Muir Trail – chodník, ktorý vedie 340 km po hrebeni Sierry Nevady. Začína na najvyššom vrchole Sierry – Mount Whitney (4418 m) a končí v Yosemitskom údolí. Je dnes jednou z mnohých turistických ciest v USA, ktorá je chránená štátom. R. 1968 Kongres prijal tzv. National Trails System Act, zákon o systéme národných ciest. Jeho cieľom je vytvoriť sieť turistických ciest v urbanizovaných oblastiach a v divočine, prístupných všetkým vrstvám obyvateľstva. Je to vlastne súčasť vládnej politiky smerujúcej k spoznaniu, oceneniu a váženiu si prírodných hodnôt vlastnej krajiny.

Návštevnosť v Yosemitskom národnom parku je rozložená veľmi nerovnomerne. Napr. v okolí Devils Postpile National Monument, ktorý je prístupný automobilom, stretnete vochvíli desiatky ľudí, vrátane mamičiek tlačiacich kočíky s deťmi. Na druhej strane, v odľahlých miestach Vysokej Sierry môžete putovať hodiny a hodiny bez toho, aby ste videli živú bytosť. Návštevnosť sa pochopiteľne sústreďuje v okolí najvyššieho vrcholu, pretože 17,6 km dlhý výstup na vrchol z východnej strany tzv. Mount Whitney Trail predstavuje najjednoduchší variant výstupu. Pojem „samota“ sa v tomto kúte stal neznámy. Zostali dve možnosti: alebo okolie samotného vrcholu vylúčiť z divočiny, alebo zaviesť systém regulácie, vydávania povolení a určenia limitov. Pristúpilo sa k druhému variantu. Od r. 1974 sa pri veľkom záujme o výstup na vrchol doslova a do písmena losuje, kto z prihlásených záujemcov sa tam dostane. Platí právo prednostného výberu skôr prihlásených záujemcov. Je to v súčasnosti asi jediný spôsob, ako uchrániť miesto pred nadmernou devastáciou spôsobenou návštevnosťou, a zároveň ľuďom umožniť zážitok z pobytu v divočine nerušený davmi iných návštevníkov. K všeobecnému prekvapeniu si ľudia zvykli. Veľmi rýchlo si totiž uvedomili, o čo ide. Celú trasu 340 km cesty však absolvuje len málo nadšencov. Prechod bez komplikácií vyžaduje 10 – 14 dní tvrdého pochodu.

Dlhší čas sa v ochranárskych kruhoch debatuje, či spopularizovanie takýchto miest, ako je napr. John Muir Trail, nevedie k zvýšenému záujmu turistov, a tým k ich zvýšenému poškodzovaniu. Nemenným faktom ostáva, že ľudia, predovšetkým v takej vysoko rozvinutej krajine, akou sú USA, by mali spoznať hodnotu svojej prírody. Každý rok správy národných parkov vynakladajú vysoké čiastky na budovanie, opravy a údržbu chodníkov. Skupiny mladých ľudí trávia často celé leto vysoko v horách a starajú sa o ne, rovnako ako celý rad rangerov putujúcich po horách s neodmysliteľnou lopatou.

Lebo čo ako bol John Muir predvídavým človekom v otázkach ochrany prírodného dedičstva, nepostihol jednu vec: vplyv vlastnej ľudskej prítomnosti. Strávil celý život bojom za to, aby zachránil nepoškvrnenú divočinu, a na druhej strane sám pre to, aby strávil príjemnú a teplú noc, pálil kmene a haluze stromov rastúce niekoľko stáročí. V období kedy sa on pohyboval v Sierre, to neznamenalo žiadne nebezpečenstvo. Dnes, pri vysokej návštevnosti atraktívnych oblastí, je kladenie ohňa a olamovanie vetiev na zhotovenie mäkkého lôžka závažným problémom. Napr. keď po prvýkrát uvažovali o sprístupnení vrcholu, kopule Half Domu, Muir celkom jednoznačne prehlásil: „Jeho vrcholu nehrozí poškodenie od množstva návštevníkov, pretože tam nie je v podstate žiadna vegetácia. Odpadky, konzervy a prázdne fľaše vždy z času na čas z vrchola zmetú vetry a vzdušné prúdy...“

(ukážka z pripravovanej knihy Ing. Vladivoja. Vančuru, Z Yosemitov cez Yelowstone do Olympicu)