Aktuální číslo:

2020/3

Téma měsíce:

Bod zlomu

Dejiny videné kognitívnou biológiou

 |  5. 10. 1994
 |  Vesmír 73, 567, 1994/10

Ľudská psychika je skonštruovaná tak, že nás neznámo, neusporiadanosť, kognitívny chaos naplňujú negatívnymi emóciami. Uhýbame im: vo svete hžadáme – či skôr, vkladáme do neho – štruktúru: usporia-danosť, pravidelnosti, zákony. Štrukturovanie sveta nás priťahuje, je zdrojom kladných emócií, príjemností. Takto, z účelového imperatívu emócií, z hžadania príjemnosti a vyhýbania sa bolesti tvoríme mýty, umenie, vedu a sociálne a politické utópie.

Usporiadúvanie udalostí robíme alternatívne podža dvoch rozdielnych princípov. Prvý je evolučne mladý, objavil sa len pred dva a pol tisícmi rokmi, prví naň prišli antickí filozofi: svet je chápaný ako deterministický stroj, poslúchajúci zákony. Na tomto princípe vznikli a rozvinuli sa prírodné vedy. U časti pracovníkov humanitných a sociálnych vied stretáme sa s rovnakou ambíciou: vyložiť konkrétne dianie ako prejav univerzálnych zákonov. V tomto poňatí zákony určujú životnú dráhu indivídua, dejiny spoločenstiev, vývin žudstva. Je vždy, menej či viac, čosi platónske v takomto pohžade na svet: „najskutočnejšou“ skutočnosťou je idea, všeobecnosť; konkrétnosti sú akcidenciami – skôr iba akýmisi názornými ilustráciami univerzálií.

Druhý princíp je oveža starší, jeho vek meriame desiatkami tisícov rokov, sprevádza človeka od jeho evolučných počiatkov. Veda málo, umenie skoro výlučne vychádzajú z tohoto princípu. Svet, ktorý z tohto princípu vyrastá, je nie svet zákonov, ale svet príbehov. Svet je nie obraz, ale vyprávanie.

Homo sapiens nie je len živočíchom, tvoriacim nástroje, je živočíchom, tvoriacim mýty. Všetky mýty majú od nepamäti podobu príbehov. Presievanie neusporiadanej zmesi javov, ich výber a skladanie do usporiadanej mozaiky je samotnou podstatou činnosti vyššieho nervového systému. Dobre nás o tom presviedčajú nočné sny: v nich psychika – nie iba človeka, i iných živočíšnych druhov – vymanená z kontroly bdelého vedomia, splieta z náhodilých, chaotických podnetov súvislé príbehy.

Ak akceptujeme takýto pohžad na človeka a psychiku, ako sa potom javia žudské dejiny? Dejinný pohyb nie je prejavom nejakých všeobecných zákonov. Nie je však ani logicky usporiadaným, zmysluplným príbehom. Je vektorovým skladaním najrozmanitejších síl, algebraickým súčtom nespočetných individuálnych a skupinových snažení. Je však predovšetkým konglomerátom udalostí, o ktorých rozhodli nepredvídatežné, a poväčšine neidentifikovatežné, náhody. Beh dejín je ako važkanie ihlanu po nerovnom povrchu: čochvíža je ihlan postavený na jeden zo svojich vrcholov, do polohy nestabilnej rovnováhy – na ktorú stranu spadne, rozhodne náhodná fluktuácia molekúl. Fluktuácie zakaždým nanovo určia ďalší smer pohybu.

Len pri pohžade dozadu, ex post, má dejinný proces podobu logického príbehu. Nie jedného: ten istý proces popisuje veža príbehov. Záleží na uhle pohžadu vyprávača a na jeho citovom vzťahu k udalostiam. Každý príbeh ostáva mýtom. Mýtus nie je žubovožným príbehom. Jeho vyprávač musí byť verný faktom; iba ich interpretácia stojí nad nimi, ona z nich vyberá tie, ktoré sú z hžadiska jej vnútornej logiky relevantné. Spoločenský pohyb sa zatiaž (alebo navždy?) sotva dá interpretovať ináč ako v podobe mýtu. Každej z interpretácií prislúcha istá štatistická váha pravdivosti. Zo superpozície mnohých príbehov sa možno skladá – jedincom neobsiahnutežné, no v dynamike spoločnosti funkčné a adaptívne – intersubjektívne poznanie.

Fundovanosť historika alebo sociálneho vedca, kvantita historických faktov, ktoré pozná a schopnosť posúdiť ich vierohodnosť, určujú váhu pravdivosti ním vyprávaného príbehu. Sú však aj príbehy so zápornou váhou – ich pôvodcami sú tí, čo fakty zámerne skresžujú alebo si ich vymýšžajú. Čisto logicky, bez morálneho hodnotenia, treba tieto „negatívne“ príbehy radiť do samostatnej kategórie: sú to pseudomýty. Ak vykročíme z rámca vedy, môžeme vyniesť morálny súd: pôvodcovia pseudomýtov sú žudia nemravní.

OBORY A KLÍČOVÁ SLOVA: Filosofie

O autorovi

Ladislav Kováč

RNDr. Ladislav Kováč, DrSc. (1932) je profesor biochémie na Prírodovedeckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Venuje sa kognitívnej biológii. Je členom Slovenskej akademickej spoločnosti a zahraničným členom Učené společnosti ČR. Po novembri 1989 bol deväť mesiacov ministrom školstva SR. E-mail: kovacl@fns.uniba.sk

Doporučujeme

Život není jako dřív. A dlouho nebude

Život není jako dřív. A dlouho nebude

Pavel Plevka  |  27. 3. 2020
Kontrolované provedení populace infekcí SARS-CoV-2 tak, aby nebyl zahlcen náš zdravotní systém, bude trvat několik let, během kterých bude třeba...
Uprostřed epidemie – jen doufáme, že děláme věci správně

Uprostřed epidemie – jen doufáme, že děláme věci správně

Julius Lukeš  |  22. 3. 2020
Jedna z klíčových otázek týkajících se pandemie COVID-19: má se vůbec testovat? A pokud ano, jak a kolik lidí? Již v tomto bodě se strategie...
Velcí býložravci a změny klimatu I.

Velcí býložravci a změny klimatu I. uzamčeno

Nepozorovaně ze strany stratégů ochrany přírody, zato s velikým pozdvižením na straně akademické probíhají v ochraně přírody dvě revoluce,...

Předplatným pomůžete zajistit budoucnost Vesmíru

Tištěná i elektronická
verze časopisu
Digitální archiv
od roku 1994
Speciální nabídka
pro školy a studenty

 

Objednat předplatné