Dejiny videné kognitívnou biológiou

Ľudská psychika je skonštruovaná tak, že nás neznámo, neusporiadanosť, kognitívny chaos naplňujú negatívnymi emóciami. Uhýbame im: vo svete hžadáme – či skôr, vkladáme do neho – štruktúru: usporia-danosť, pravidelnosti, zákony. Štrukturovanie sveta nás priťahuje, je zdrojom kladných emócií, príjemností. Takto, z účelového imperatívu emócií, z hžadania príjemnosti a vyhýbania sa bolesti tvoríme mýty, umenie, vedu a sociálne a politické utópie.

Usporiadúvanie udalostí robíme alternatívne podža dvoch rozdielnych princípov. Prvý je evolučne mladý, objavil sa len pred dva a pol tisícmi rokmi, prví naň prišli antickí filozofi: svet je chápaný ako deterministický stroj, poslúchajúci zákony. Na tomto princípe vznikli a rozvinuli sa prírodné vedy. U časti pracovníkov humanitných a sociálnych vied stretáme sa s rovnakou ambíciou: vyložiť konkrétne dianie ako prejav univerzálnych zákonov. V tomto poňatí zákony určujú životnú dráhu indivídua, dejiny spoločenstiev, vývin žudstva. Je vždy, menej či viac, čosi platónske v takomto pohžade na svet: „najskutočnejšou“ skutočnosťou je idea, všeobecnosť; konkrétnosti sú akcidenciami – skôr iba akýmisi názornými ilustráciami univerzálií.

Druhý princíp je oveža starší, jeho vek meriame desiatkami tisícov rokov, sprevádza človeka od jeho evolučných počiatkov. Veda málo, umenie skoro výlučne vychádzajú z tohoto princípu. Svet, ktorý z tohto princípu vyrastá, je nie svet zákonov, ale svet príbehov. Svet je nie obraz, ale vyprávanie.

Homo sapiens nie je len živočíchom, tvoriacim nástroje, je živočíchom, tvoriacim mýty. Všetky mýty majú od nepamäti podobu príbehov. Presievanie neusporiadanej zmesi javov, ich výber a skladanie do usporiadanej mozaiky je samotnou podstatou činnosti vyššieho nervového systému. Dobre nás o tom presviedčajú nočné sny: v nich psychika – nie iba človeka, i iných živočíšnych druhov – vymanená z kontroly bdelého vedomia, splieta z náhodilých, chaotických podnetov súvislé príbehy.

Ak akceptujeme takýto pohžad na človeka a psychiku, ako sa potom javia žudské dejiny? Dejinný pohyb nie je prejavom nejakých všeobecných zákonov. Nie je však ani logicky usporiadaným, zmysluplným príbehom. Je vektorovým skladaním najrozmanitejších síl, algebraickým súčtom nespočetných individuálnych a skupinových snažení. Je však predovšetkým konglomerátom udalostí, o ktorých rozhodli nepredvídatežné, a poväčšine neidentifikovatežné, náhody. Beh dejín je ako važkanie ihlanu po nerovnom povrchu: čochvíža je ihlan postavený na jeden zo svojich vrcholov, do polohy nestabilnej rovnováhy – na ktorú stranu spadne, rozhodne náhodná fluktuácia molekúl. Fluktuácie zakaždým nanovo určia ďalší smer pohybu.

Len pri pohžade dozadu, ex post, má dejinný proces podobu logického príbehu. Nie jedného: ten istý proces popisuje veža príbehov. Záleží na uhle pohžadu vyprávača a na jeho citovom vzťahu k udalostiam. Každý príbeh ostáva mýtom. Mýtus nie je žubovožným príbehom. Jeho vyprávač musí byť verný faktom; iba ich interpretácia stojí nad nimi, ona z nich vyberá tie, ktoré sú z hžadiska jej vnútornej logiky relevantné. Spoločenský pohyb sa zatiaž (alebo navždy?) sotva dá interpretovať ináč ako v podobe mýtu. Každej z interpretácií prislúcha istá štatistická váha pravdivosti. Zo superpozície mnohých príbehov sa možno skladá – jedincom neobsiahnutežné, no v dynamike spoločnosti funkčné a adaptívne – intersubjektívne poznanie.

Fundovanosť historika alebo sociálneho vedca, kvantita historických faktov, ktoré pozná a schopnosť posúdiť ich vierohodnosť, určujú váhu pravdivosti ním vyprávaného príbehu. Sú však aj príbehy so zápornou váhou – ich pôvodcami sú tí, čo fakty zámerne skresžujú alebo si ich vymýšžajú. Čisto logicky, bez morálneho hodnotenia, treba tieto „negatívne“ príbehy radiť do samostatnej kategórie: sú to pseudomýty. Ak vykročíme z rámca vedy, môžeme vyniesť morálny súd: pôvodcovia pseudomýtov sú žudia nemravní.