Charvátova otázka

Takto sa pýtal v roku 1972 pražský lekár a biológ Josef Charvát [1]. Otázka je dnes rovnako aktuálna, ako bola pred tridsiatimi rokmi. Netýka sa len biológie, ale vedy vôbec. Možno ju preto vyjadriť všeobecnejšie: „Čo je príčinou, že výkony československej vedy neboli a nie sú odmeňované Nobelovými cenami?“ Navrhujem pomenovať ju „Charvátovou otázkou“ a tento termín používať ako ikonu pre závažný, ak nie priam najpodstatnejší problém našej kultúry. Odporúčam ponechať označenie „československá veda“. Človek sa sociálne identifi kuje v početných súkružiach, od najmenšieho kruhu – rodiny – cez väčší kruh rodiska, národa, štátu, kontinentu až celého ľudstva. Malé krúžky slovenskej a českej kultúry – a veda je súčasťou kultúry – ležia vo veľkom kruhu európskej, a ešte väčšom svetovej kultúry. Po celé stáročia, dávno predtým, než sa Česi a Slováci zjednotili do spoločného štátu, a potom ho stratili, boli oba tieto malé krúžky súčasťou väčšieho, a tým účinnejšieho československého kultúrneho kruhu – prečo by nemali ostať naďalej?! Redakcii Vesmíru patrí vďaka za to, že túto kontinuitu programovo udržuje.

Marťania

Charvátova otázka dostáva zžieravú konotáciu, keď porovnávame jedinú československú Nobelovu cenu za vedu (Heyrovský r. 1959 za objav polarografi e) s veľkým počtom Nobelových cien, čo za vedu dostali Maďari alebo Rakúšania (obrázek). Ofi ciálne maďarské zdroje uvádzajú, že spomedzi vedcov, laureátov Nobelovej ceny, bolo 14 maďarského pôvodu, rakúske zdroje píšu o 17 Rakúšanoch. S Maďarmi i Rakúšanmi sme po stáročia žili v spoločnom štáte a mali rovnaké zákony i inštitúcie. Ba doteraz sú mnohé školské a bádateľské zariadenia vo všetkých štyroch nástupníckych štátoch podobné. Pritom počet obyvateľov súčasného Rakúska predstavuje iba polovicu obyvateľov Československa pred rozdelením a počet obyvateľov Maďarska je iba taký, aký má dnes Česká republika. Prečo teda ten ohromný rozdiel?

Márne by niekto hľadal útechu v argumente, ktorým sa u nás maďarský úspech niekedy zľahčuje. Že totiž, až na malé výnimky, boli títo nobelisti židovského pôvodu. Maďarskí Židia boli už pred viac ako storočím v podstate asimilovaní a mnohé židovské rodiny konvertovali na kresťanstvo. Tak isto sa veľa nezmení, ak z počtu maďarských nobelistov odrátame troch, ktorých uvádzanie v maďarskom zozname je trochu prehnané: fyzika Philippa Lenarda (narodil sa v Bratislave; tam síce chodil do maďarského gymnázia, ale neskôr sa považoval za Nemca. Stal sa z neho antisemita a nacista. Dvaja rakúski študenti, čo priraďovali Nobelove ceny jednotlivým európskym štátom, ho prisúdili Slovensku), chemika Leopolda Ruzicku (vychodil chorvátske školy a pôsobil vo Švajčiarsku; české meno mal po českom prastarom otcovi) a ekonóma Miltona Fried mana (pochádzal z Podkarpatskej Rusi; je predstaviteľom chicagskej ekonomickej ško ly). Je pravda, že do Maďarska priniesol Nobelovu cenu iba jediný (biochemik Albert Szent Györgyi, 1937), ostatní ju dostali ako emigranti. Všetci maďarskí nobelisti však získali základné a stredoškolské vzdelanie v Uhorsku alebo Maďarsku a s výnimkou uvedených troch sa po celý život hrdo hlásili k maďarskému národu a kultúre. Vari ani jeden z nich nestratil v emigrácii svoj nápadný maďarský akcent, ba niektorí sa ani za desiatky rokov pobytu v Amerike po anglicky poriadne nenaučili.

Mnohí z významných maďarských emigrantov, i tí, ktorým neudelili Nobelovu cenu, hoci by si ju boli zaslúžili (napr. John Kémeny, John von Neumann, Leo Szilard, Edward Teller), zohrali dôležitú rolu počas druhej svetovej vojny vo výskume v Los Alamos, kde sa vyvíjala atómová bomba. Tam vznikla aj anekdota, pri zrode ktorej stál atómový fyzik Enrico Fermi: Títo nesmierne inteligentní Maďari nie sú obyčajní pozemšťania. Sú to potomkovia Marťanov, ktorých vesmírny koráb pristal pred vyše tisíc rokmi v strednej Európe. K termínu „maďarská mafia“ pribudlo tejto solidárnej skupine brilantných duchov, ktorí medzi sebou hovorili čudne znejúcim, sťaby mimozemským jazykom, ďalšie označenie – „Marťania“.

Fenoménom „Marťanov“ sa seriózne zaoberali mnohí, dokonca sa o ňom popísali knihy. V jednej z nich [2] videla Fermiho manželka Laura, obdivovateľka „Marťanov“, príčinu ich úspechu v pomeroch existujúcich v Budapešti v prvých desaťročiach 20. storočia. Vtedy sa rozmohla ambiciózna asertívna stredná vrstva, nielen obchodníkov, priemyselníkov a bankárov, ale aj inteligencie. S ňou vzniklo prostredie súťaživosti, zápasu o spoločenskú prestíž, predvádzania sa pokrokovými alebo výstrednými ideami, nekonečných diskusií v početných vedeckých a umeleckých spoločnostiach – a v peštianskych kaviarňach. V takejto intelektuálnej atmosfére, v prostredí nepretržitého stimulovania „talent nemohol ostať talentom, rozkvitol“, píše Laura Fermi. Anglický životopisec Johna von Neumanna Norman Macrea napísal, že situácia v Budapešti na počiatku storočia bola tak historicky jedinečná, ako za renesancie v talianskych mestských štátoch. (Vieme z iných svedectiev, napríklad Stefana Zweiga, že to platilo aj o Viedni tých čias.) Z maďarských prameňov, ktoré sa fenoménom zaoberajú (u nás je ľahko dostupný preklad výborného Lendvaiovho diela, [3]), je obzvlášť cenná kniha G. Marxa [4], pretože uvádza analýzy a zamyslenia samotných protagonistov. Tí, zdá sa, zhodne vidia dva hlavné zdroje svojho úspechu: Na začiatku rodinné prostredie – pochádzali zo zámožných rodín a rodičia robili všetko preto, aby sa ich deťom dostalo najlepšie vzdelanie. Nielen v odboroch, čo boli predmetom školského kurikula, ale aj v umení a filozofii. Temer každý z týchto úspešných maďarských vedcov bol zároveň amatérskym hudobníkom a všetci bez výnimky sa hlboko, ak nie priam vášnivo, zaujímali o politiku, osudy mladých ľudí, budúcnosť ľudstva. Za druhý rozhodujúci faktor svojho úspechu považujú stredné školy, ktoré navštevovali. Viacerí absolvovali Luteránske gymnázium v Budapešti. Jeden z nich, Eugene P. Wigner, ho označil vo svojich spomienkach za „najlepšiu školu v Uhorsku“ a vyslovil domnienku, že to možno bola „najvynikajúcejšia škola na svete“. Ale aj iné maďarské gymnáziá (napr. aj v Bratislave, kde maturoval Lenard) museli byť nesporne elitnými školami.

Krebs: Ako sa tvorí nobelovský laureát

Ak maďarskí nobelisti v sebareflexii pripisujú pôvod svojho úspechu rodine a gymnáziu, nemecký, a potom anglický biochemik Hans Krebs svoju cestu k Nobelovej cene vysvetľuje inak. Študenti, ktorí sa ho pýtali, ako sa niekto stane nobelovským laureátom, ho podnietili k napísaniu eseje „Vytvorenie vedca“ [5]. Otázku preformuloval: „Ako možno vo vede dosiahnuť výnimočnosť a excelenciu?“ Odpovedal jednoznačne: „Nemám najmenšiu pochybnosť, že za toto šťastie vďačím okolnosti, že som mal vynikajúceho učiteľa v kritickom štádiu svojej vedeckej kariéry, keď som bol medzi 25. až 29. rokom asociovaný k Ottovi Warburgovi v Berlíne.“ Warburg zas vo svojej autobiografickej eseji napísal, že „najdôležitejšou udalosťou v kariére mladého vedca je osobný kontakt s veľkými vedcami svojej doby“ a poukázal na Emila Fischera, ktorý bol od r. 1903 jeho učiteľom. Krebs dostal Nobelovu cenu r. 1963, Warburg 1931 a Fischer 1902. To viedlo Krebsa k zostaveniu „vedeckej genealógie“ (obr. 2) a k záveru, že na vyformovaní opravdivého vedca má určujúcu rolu učiteľ, pod ktorého vedením začína svoju bádateľskú dráhu. Nie znalosti, konštatuje Krebs, ale hodnoty a postoje vynikajúci učiteľ prenáša na svojich žiakov, odvahu zaútočiť na veľké nerozriešené problémy doby, schopnosť stavať správne otázky, bezohľadnú kritickosť voči sebe, nákazlivý entuziazmus, ohromnú pracovitosť a výdrž v experimentovaní. Nezanedbateľný je pritom fakt, že takýto učiteľ býva obklopený kŕdľom žiakov. Spolu generujú prostredie súťaživosti, v ktorom sa pretekajú vo formulovaní odvážnych ideí, v neustálom špekulovaní, v tvrdej, ale férovej vzájomnej kritike. Odvoláva sa na iných nobelistov, Otta Loewiho (1936) a Jacqua Monoda (1965), ktorí dospeli k podobným záverom.

V Krebsovom texte je implicitná múdrosť, ktorú vari prvýkrát vyjadril Jan Ámos Komenský: „Učiteľ nie je inžinier, ale záhradník. Nie je všemocný, z hlupáka nevyformuje génia. Selektuje. Talent nemožno vytvoriť. Možno ho len objaviť, a potom robiť všetko preto, aby sa jeho špecifické potencie naplno rozvinuli.“

O úlohe vší v dejinách

Vo svojej eseji sa Hans Krebs vyslovil kriticky a varovne k vtedajšej situácii na britských univerzitách. Podľa neho sa pod snahou presadzovať rovnosť a demokraciu začínalo vzmáhať rovnostárstvo a podporovanie priemeru, a v tom videl ohrozenie rozvíjania a favorizovania excelencie vo vede. Nenaznačil ale Krebs nevdojak aj nám, ktorým smerom sa treba uberať pri hľadaní príčin malej úspešnosti československej vedy? Netrpia naše univerzity i ostatné výskumné inštitúcie presilou priemeru, tlakom na konformnosť, uspokojením sa s malými cieľmi, a preto aj s malými výsledkami? Nesprevádza to potláčanie výnimočnosti každého druhu, násilné obtĺkanie alebo priam odrezávanie hláv, ktoré prečnievajú, neustále márne dobiehanie a napodobňovanie toho, čo sa vo vede robí v iných krajinách, namiesto podporovania krajnej originality a hľadania nových, neprešliapaných ciest?

Nebolo komunizmom vynútené, ale doteraz prežívajúce napodobnenie sovietskeho modelu výskumných ústavov akadémie vied – oddelených od vysokých škôl, s preťatým cievnym systémom, ktorý by spájal skúsenosť starých so zvedavosťou mladých – odsúdením talentovaných bádateľov k sterilite a bezdetnému profesionálnemu starnutiu? A zároveň zhubným zavrhnutím osvedčenej európskej tradície (v ktorej dnes USA úspešne pokračujú) univerzity ako jednoty výučby a bádania?

Nevyhovárajme sa však za neúspech posledného polstoročia iba na komunizmus. Komunizmus bol sociálnou utópiou premenenou na zločinecký politický systém. Narobil toľko zla, že ho budeme odstraňovať desaťročia. (Komunizmus možno naozaj nesie aj kus viny za to, že jedna z Nobelových cien za biológiu sa do Československa nedostala: Politické čistky po roku 1968 znemožnili Janovi Svobodovi skompletizovať jeho významný objav vo virológii nádorov tak, aby dostal r. 1975 Nobelovu cenu spolu s Davidom Baltimorom a Howardom Teminom.) Ale štrnásť rokov po implózii komunizmu môžeme ľahšie posúdiť, čo zapríčinil komunizmus a čo naše staršie a hlbšie neduhy.

Ale najmä: Nevyjadruje tento neuspokojivý stav našej vedy iba to, čo charakterizuje nielen ju, ale celú našu spoločnosť: kult rovnostárstva zakorenený hlboko v našich dejinách, slovenských, českých i spoločných československých? Nesúvisí s tým, že sme v posledných dvoch storočiach stratili rodovú aristokraciu (na rozdiel od Maďarov a Rakúšanov) a že sme kultom ľudovosti, pseudodemokratickým horlením, paranoidným nacionalizmom a xenofóbiou (najmä voči Maďarom a Nemcom), nadbiehaním požiadavkám a vkusu más bránili rozvinutiu duchovnej aristokracie?

Komunizmus, paradoxne, nám možno len nastavil nemilosrdné zrkadlo. Poskytol príležitosť, aby sa naše nedostatky, naakumulované v dejinách, naplno vyjavili. Preto by sme vlastne mali obdobie komunizmu chápať ako laboratórium, v ktorom sa získalo veľa cenných údajov, čakajúcich na analýzu [6].

Jeden z týchto našich historických neduhov sa ukázal za komunizmu v obzvlášť jasnom svetle. Ak by sme aj pripustili, že sme mali v dejinách málo výnimočných osobností, jedinečných objaviteľov, buričov, jedno si musíme priznať: o to viac sme mali búračov. Malé dušičky, čo nevstúpili do dejín, ktorých mená sa deti v školách neučia, nezaujímavých, dokonale konformných. Nič nevytvorili – ale permanentne bránili rozvinúť schopnosti tým, čo ich prečnievali. Koľko len talentov dokázali zničiť?! Lebo spoločnosť, v ktorej sa darí priemeru a v ktorej výnimočnosť živorí alebo ju dusia, je žiaľbohu výdatnou živnou pôdou zvláštneho druhu kultúrnych parazitov: dejinných vší. V ovzduší priemeru sa neschopnosť zakrýva pokryteckými rečami o potrebe nezištne slúžiť národu či ľudstvu, v takomto ovzduší sa túžba po osobnej dokonalosti označuje za slávybažnosť a snaha získať vážnosť v očiach svojej skupiny sa odsudzuje ako egoizmus. Ani méta dostať Nobelovu cenu sa v takomto ovzduší nepovažuje za cnosť, ktorú treba u mladých adeptov vedy pestovať a rozvíjať, ale za prejav namyslenosti a arogancie.

Naša historiografia, zdatná v popise panovníkov, hrdinov, úspešných umelcov, má vlastne voči našej kultúre podlžnosť: zmapovať rolu vší v našich dejinách. Niektorým zo smutno-smiešnych figúrok spomedzi riaditeľov akademických ústavov, univerzitných profesorov, akademikov minulých desaťročí by mali pamätníci postaviť československý antipanteón. Nie iba pre poučenie. Ako varovanie a výstrahu. Nie sú i oni časťou odpovede na Charvátovu otázku?

Jsem pouhý básnik, radar pod lipami, není mi odpovídat, ptám se. (Jan Skácel)

Stavanie katedrály

Rozpráva sa takýto príbeh: Kde bolo, tam bolo, bol raz jeden kráľ, a bolo to v stredoveku, a ten kráľ bol pozvaný na štátnu návštevu, a pri nej ho zaviedli do jedného mesta, a v tom meste na veľkú stavbu. I pristavil sa kráľ pri jednom robotníkovi a opýtal sa: „Čože robíš?“ „Zarábam si na živobytie,“ odpovedal robotník. Pristavil sa pri druhom a položil mu tú istú otázku. „Miešam maltu a kladiem tehly,“ znela odpoveď. Zašiel za tretím a opýtal sa znovu: „Čo robíš?“ Tretí robotník odpovedal: „Staviam katedrálu.“

Charvátovu otázku treba preformulovať do testovateľnej, falzifikovateľnej hypotézy: Rovnostárstvo a vláda priemeru sú príčinou – a zároveň i dôsledkom – toho, že v československej vede bolo a stále je priveľa ľudí, čo si tam iba zarábajú na živobytie, robotníkov, čo iba miešajú maltu a ukladajú tehly na stavenisku stále namáhavejšieho, a pritom stále nudnejšieho rutinného výskumu. Málo je staviteľov katedrál. Aby československá veda bola hodná Nobelových cien, treba kult priemeru – nie iba vo vede, ale v celej spoločnosti – nahradiť kultom excelencie.