Patogény v pasci DNA

Na boj proti infekciám spôsobeným baktériami, vírusmi či hubami máme k dispozícii vrodenú imunitu, ktorá ich vie veľmi rýchlo rozoznať, pohltiť, stráviť a hlásiť získanej (adaptívnej) imunite, že sa v tele deje niečo zlé. Adaptívna imunita síce spočiatku pomalšie reaguje na škodlivé organizmy, ale zato je precíznejšia a dokáže si pamätať patogény, s ktorými sa už stretla. Je to veľmi zložitý proces, v ktorom je dôležitá kooperácia a komunikácia medzi bunkami.

Pred pätnástimi rokmi si vedec Volker Brinkman všimol netradičné správanie neutrofilov, najpočetnejších bielych krviniek, pri študovaní, akým spôsobom zabíjajú baktérie. Pozoroval, že „vystreľujú“ vlákna DNA smerom k baktériám, podobne, ako žaby vystreľujú jazyk, aby chytili hmyz. Toto pozorovanie viedlo k objavu extracelulárnych pascí. Možno si ich predstaviť ako siete na chytanie rýb. No namiesto z tkaniny, sú vyrobené z DNA a biologicky aktívnych proteínov. DNA pôsobí ako lepivý materiál, ktorý pochytá patogény a nepustí ich. Proteíny sa postarajú o to, aby bol zachytený patogén zlikvidovaný, alebo aspoň zranený. Tieto 3D extracelulárne pasce produkujú rôzne typy buniek vrodenej imunity – eosinofily, basofily, monocyty, no najviac neutrofily. Nazývajú sa podľa toho, ktoré bunky ich tvoria. V prípade neutrofilných extracelulárnych pascí ide o NET-y (neutrophil extracelular traps).