Vyhynutá krátkopyská kengura hrýzla ako panda

Kengurovité (česky klokanovití) predstavujú rôznorodú skupinu vačkovcov a patria medzi najikonickejších zástupcov fauny protinožcov. Väčšina dnešných druhov spása najmä trávy, ešte vo veľmi nedávnej geologickej minulosti však existovala jedna podskupina, ktorej členovia konzumovali predovšetkým listy stromov. Boli to Sthenurinae, nazývané „krátkopyské kengury“ (z angl. short faced kangaroos).

Stenuriny sa objavujú vo fosílnom zázname od miocénu, pričom počas pliocénu a pleistocénu prudko diverzifikovali. V súčasnosti rozoznávame 6 rodov a 26 druhov týchto pozoruhodných vačkovcov, pričom niektoré dosahovali výrazne väčšie rozmery než najväčšie súčasné formy (hmotnosť do 90 kilogramov).

Najmohutnejší z nich – Procoptodon goliah – bol vysoký vyše dvoch metrov a vážil asi 240 kilogramov. Sthenurinae vyhynuli spolu s mnohými ďalšími zástupcami pleistocénnej austrálskej megafauny približne pred 50 až 40 tisíc rokmi, čiže krátko po tom, ako na najmenší svetadiel prišiel človek.

Typickým znakom stenurinov bola krátka lebka, ktorá sa zo súčasných vačkovcov najviac podobala lebke koaly medvedíkovitej (Phascolarctos cinereus). Koaly a stenuriny spája preferencia podobnej potravy – obe skupiny zvierat sú (resp. boli) folivorné, čiže listožravé. Koaly sa šplhajú za listami po konároch stromov, kým stenuriny na ne dosiahli zo zeme. Mnohé funkčné aspekty ich kraniálnej (lebečnej) anatómie však boli bližšie nepreskúmané.

V novej štúdii sa Rex Mitchell, postdoktorand University of Arkansas a University of New Wales, rozhodol podrobiť lebku vybranej krátkopyskej kengury analýze metódou konečných prvkov (finite element method, FEM). Na analýzu si zvolil druh Simosthenurus occidentalis, čo bol stredne veľký stenurin (asi 120 kg), ktorý prežil až do doby spred 42 tisíc rokmi. FEM je numerická metóda, ktorej pomocou možno simulovať vplyv fyzikálnych síl na vytvorenom modeli. V zoológii a paleontológii sa využíva na výskum biomechanických vlastností tiel organizmov.

Analýza FEM odhalila, že Simosthenurus v niektorých črtách lebky pripomínal pandu veľkú (Ailuropoda melanoleuca). Oba druhy sa vyznačujú robustnými jarmovými oblúkmi, na ktoré sa určite aj v prípade fosílnej kengury upínali nadrozmerné žuvacie svaly. Ďalšie vlastnosti lebky Simosthenurus poukazujú na vysokú odolnosť voči torzným silám pri hryzení len jednou stranou čeľuste.

To podporuje myšlienku, že na rozdiel od dnešných koál Simosthenurus konzumoval podstatne tuhší, potenciálne lignifikovaný (zdrevnatený) rastlinný materiál. Podľa všetkého sa tak vyhynuté obrie kengury dokázali prehrýzť nepoddajnou vegetáciou s rovnakou ľahkosťou, akou panda veľká prehrýza tvrdé bambusové stonky.

Lebka zástupce rodu Simosthenurus z muzea v Melbourne.Snímek Paleocolour, Volné dílo

D. R. Mitchell, PLoS One, DOI: 10.1371/journal.pone.0221287