Aktuální číslo:

2025/4

Téma měsíce:

Prázdno

Obálka čísla

Nová nádej pre populáciu tasmánskeho diabla

 |  4. 6. 2017
 |  Vesmír 96, 315, 2017/6

Tasmánsky diabol (Sarcophilus harrisii) je v súčasnosti najväčším mäsožravým vačnatcom na svete (nahradil vymretého vakovlka) a jednou z vlajkových lodí ochranárskeho hnutia na záchranu pôvodnej fauny Austrálie. Toto stvorenie veľkosti menšieho psa však rozhodne nemalo a nemá na ružiach ustlané.

Po príchode Európanov sa museli tieto živočíchy vyrovnať s masívnym tlakom farmárov a nepôvodných druhov cicavcov. Obrovský prepad ich početnosti však zapríčinilo najmä smrteľné ochorenie – objavil sa prenosný typ rakoviny s prakticky 100% úmrtnosťou (prenáša sa najčastejšie pohryzením, čo u druhu, kde hryzenie patrí k bežnému spoločenskému životu, spôsobilo extrémne rýchle šírenie rakoviny). V dôsledku tohto ochorenia zahynulo v priebehu posledných 20 rokov až 80 % populácie tasmánskeho diabla. Vyhliadky do budúcnosti naozaj neboli dobré a vyzeralo to tak, že druh onedlho úplne vyhynie.

Iskru nádeje prináša nedávna štúdia zverejnená v prestížnom časopise Nature Communications. Medzinárodný tím vedcov sa podrobnejšie pozrel na genómy troch populácií tasmánskych diablov – pred, počas a po príchode tejto rakoviny. Pri podrobnejšej analýze objavili dva genomické regióny obsahujúce gény zviazané pri iných cicavcoch s fungovaním imunitného systému a rizikom vzniku rakoviny. Frekvencia génov, ktoré by snáď mohli byť zodpovedné za rezistenciu voči rakovine, výrazne vzrástla len v priebehu štyroch až šiestich generácii týchto vačnatcov, čo nasvedčuje silnej selekcii ich aktivity.

Okrem toho, že ide asi o najlepšiu správu o tasmánskych diabloch za mnoho posledných rokov, výsledky evokujú ďalšie otázky. Prednedávnom napríklad objavili u tohto druhu ďalší prenosný typ rakoviny, ktorý nie je príbuzný prvému typu. Je dosť nepravdepodobné, že by sa práve v posledných dvoch dekádach z ničoho nič vynorili dva závažne typy rakoviny. Môže to indikovať, že výskyt podobných chorôb je jednoducho súčasťou evolučnej histórie tasmánskeho diabla, a vie sa s nimi aj za cenu veľkých strát vysporiadať.

Epstein B. et al., Nature Comm., DOI: 10.1038/ncomms12684

Ke stažení

OBORY A KLÍČOVÁ SLOVA: Zoologie
RUBRIKA: Mozaika

O autorovi

Peter Mikula

RNDr. Peter Mikula, Ph.D., (*1990) vystudoval zoologii na Přírodovědecké fakultě UK v Praze. V současnosti působí v Ústavu biologie obratlovců AV ČR. Zabývá se behaviorální ekologií ptáků z makroekologické a komparativní perspektivy. Od října 2022 do března 2023 působil v rámci Fulbrightova stipendia na katedře ekologie na evoluční biologie Kalifornské univerzity v Los Angeles.
Mikula Peter

Doporučujeme

Rostliny vyprávějí o lidech

Rostliny vyprávějí o lidech

Ondřej Vrtiška  |  31. 3. 2025
V Súdánu už dva roky zuří krvavá občanská válka. Statisíce lidí zahynuly, miliony jich musely opustit domov. Etnobotanička a archeobotanička Ikram...
O prázdnech v nás

O prázdnech v nás uzamčenovideo

Jan Černý  |  31. 3. 2025
Naše tělo je plné dutin, trubic a kanálků. Malých i velkých. Některé jsou zaplněné, jiné prázdné, další jak kdy. V některých proudí tekutina, v...
Nejúspěšnější gen v evoluci

Nejúspěšnější gen v evoluci

Eduard Kejnovský  |  31. 3. 2025
Dávno před vznikem moderních forem života sváděly boj o přežití jednodušší protoorganismy, z počátku nejspíše „nahé“ replikující se molekuly...