Aktuální číslo:

2025/7

Téma měsíce:

Umění

Obálka čísla

Nová nádej pre populáciu tasmánskeho diabla

 |  4. 6. 2017
 |  Vesmír 96, 315, 2017/6

Tasmánsky diabol (Sarcophilus harrisii) je v súčasnosti najväčším mäsožravým vačnatcom na svete (nahradil vymretého vakovlka) a jednou z vlajkových lodí ochranárskeho hnutia na záchranu pôvodnej fauny Austrálie. Toto stvorenie veľkosti menšieho psa však rozhodne nemalo a nemá na ružiach ustlané.

Po príchode Európanov sa museli tieto živočíchy vyrovnať s masívnym tlakom farmárov a nepôvodných druhov cicavcov. Obrovský prepad ich početnosti však zapríčinilo najmä smrteľné ochorenie – objavil sa prenosný typ rakoviny s prakticky 100% úmrtnosťou (prenáša sa najčastejšie pohryzením, čo u druhu, kde hryzenie patrí k bežnému spoločenskému životu, spôsobilo extrémne rýchle šírenie rakoviny). V dôsledku tohto ochorenia zahynulo v priebehu posledných 20 rokov až 80 % populácie tasmánskeho diabla. Vyhliadky do budúcnosti naozaj neboli dobré a vyzeralo to tak, že druh onedlho úplne vyhynie.

Iskru nádeje prináša nedávna štúdia zverejnená v prestížnom časopise Nature Communications. Medzinárodný tím vedcov sa podrobnejšie pozrel na genómy troch populácií tasmánskych diablov – pred, počas a po príchode tejto rakoviny. Pri podrobnejšej analýze objavili dva genomické regióny obsahujúce gény zviazané pri iných cicavcoch s fungovaním imunitného systému a rizikom vzniku rakoviny. Frekvencia génov, ktoré by snáď mohli byť zodpovedné za rezistenciu voči rakovine, výrazne vzrástla len v priebehu štyroch až šiestich generácii týchto vačnatcov, čo nasvedčuje silnej selekcii ich aktivity.

Okrem toho, že ide asi o najlepšiu správu o tasmánskych diabloch za mnoho posledných rokov, výsledky evokujú ďalšie otázky. Prednedávnom napríklad objavili u tohto druhu ďalší prenosný typ rakoviny, ktorý nie je príbuzný prvému typu. Je dosť nepravdepodobné, že by sa práve v posledných dvoch dekádach z ničoho nič vynorili dva závažne typy rakoviny. Môže to indikovať, že výskyt podobných chorôb je jednoducho súčasťou evolučnej histórie tasmánskeho diabla, a vie sa s nimi aj za cenu veľkých strát vysporiadať.

Epstein B. et al., Nature Comm., DOI: 10.1038/ncomms12684

Ke stažení

OBORY A KLÍČOVÁ SLOVA: Zoologie
RUBRIKA: Mozaika

O autorovi

Peter Mikula

RNDr. Peter Mikula, Ph.D., (*1990) vystudoval zoologii na Přírodovědecké fakultě UK v Praze. V současnosti působí v Ústavu biologie obratlovců AV ČR. Zabývá se behaviorální ekologií ptáků z makroekologické a komparativní perspektivy. Od října 2022 do března 2023 působil v rámci Fulbrightova stipendia na katedře ekologie na evoluční biologie Kalifornské univerzity v Los Angeles.
Mikula Peter

Doporučujeme

Věstonická superstar

Věstonická superstar video

Soška tělnaté ženy z ústředního tábořiště lovců mamutů u dnešních Dolních Věstonic pod Pálavou je jistě nejznámějším archeologickým nálezem...
K čemu je umění?

K čemu je umění? uzamčeno

Petr Tureček  |  7. 7. 2025
Výstižná teorie lidské evoluce by měla nabídnout vysvětlení, proč trávíme tolik času zdánlivě zbytečnými činnostmi. Proč, jako například lvi,...
Paradoxní příběh paradoxu obezity

Paradoxní příběh paradoxu obezity uzamčeno

Petr Sucharda  |  7. 7. 2025
Obezita představuje jednu z nejzávažnějších civilizačních chorob, jejíž důsledky zasahují do téměř všech oblastí lidského zdraví. Její definice...