Stovkám druhov cicavcov hrozí vyhynutie v dôsledku nadmerného lovu

Vymieranie druhov je prirodzenou súčasťou kolobehu života na našej planéte. Hlavne v poslednom čase sme však svedkami vymierania, ktoré sa síce rozsahom zatiaľ „nechytá“ na najväčšie masové vymierania v dejinách pozemského života, jeho rýchlosť je však bezprecedentná. Okrem straty prirodzeného prostredia či súperenia o dostupné zdroje s človekom divo žijúce druhy živočíchov, a najmä tie väčšie, ohrozuje nadmerný lov (tzv. bushmeat). Z nedávnej minulosti vieme, že vyhynutie v dôsledku nekontrolovaného lovu nehrozí len vzácnym druhom, napr. na izolovaných ostrovoch, ale výrazný lovecký tlak môže v krátkom čase zapríčiniť zrútenie populácií aj veľmi početných a rozšírených druhov (nemusím asi veľmi pripomínať medializovaný prípad severoamerického holuba sťahovavého Ectopistes migratorius).

O to alarmujúcejšia je nedávno zverejnená správa identifikujúca 301 druhov cicavcov vážne ohrozených nadmerným lovom. Ide o druhy, ktoré sa vyskytujú v rozvojových krajinách (najmä v juhovýchodnej Ázii a Afrike). Pravdepodobne s tým súvisí dôslednejšia ochrana prírody v rozvinutých krajinách, ale nesmieme zabudnúť na fakt, že cicavčiu megafaunu temperátnych oblastí človek, až na výnimky, vyhubil v priebehu neskorého pleistocénu (takže tam už vlastne veľa druhov, ani ohrozených, nemôže byť). Lovom na konzumáciu, výrobu „medicínskych“ produktov a šperkov či na chov v zajatí sú najviac ohrozené primáty, nasledujú párnokopytníky, netopiere, diprotodontné vačkovce (kengury), hlodavce a šelmy.

Alarmujúca situácia sa aj napriek zvýšenému ochranárskemu úsiliu v posledných rokoch nijako výrazne nezlepšuje. Napríklad v chránených oblastiach sa stále nachádza len približne 10 % areálu najviac lovených druhov cicavcov, dokonca areály rozšírenia 65 druhov z tohto zoznamu ležia úplne mimo týchto území. Na optimizme nepridáva ani fakt, že množstvo lovom ohrozených druhov je na ústupe aj v dôsledku ničenia životného prostredia, expanzie ľudských sídel a poľnohospodárstva i kompetície domácich zvierat.

Autori práce navrhujú niekoľko krokov, ktoré by mohli prispieť k záchrane jednotlivých druhov (napr. sprehľadnenie a sprísnenie legislatívnej ochrany ohrozených zvierat, presun loveckého záujmu na menej ohrozené druhy alebo podpora osvety a programov plánovaného rodičovstva v chudobných oblastiach), je však otázne, nakoľko sa navrhované opatrenia uplatnia v praxi.

Ripple W. J. et al., Royal Society Open Science, DOI: 10.1098/rsos.160498