Nie, neverím vo večný život, ale...

Nemala by sa Nobelova cena za chémiu udeľovať predovšetkým chemikom? Samozrejme, mala. No fakt, že túto cenu udeľujú aj biológom či fyzikom, len poukazuje na to, že chémia sa stala neoddeliteľnou súčasťou mnohých vedných odvetví – na čo môže byť právom pyšná. Za vedecký prínos ju v decembri dostali molekulárni biológovia Tomas Lindahl, Aziz Sancar a Paul Modrich. Títo traja vedci výrazne prispeli k porozumeniu mechanizmov, ktoré slúžia na udržiavanie stability genetickej informácie v bunkách. A my sa bližšie pozrieme na životný príbeh prvého laureáta.

„Musíte mať fantáziu, aby ste robili vlastný originálny výskum, nielen to, čo robia všetci ostatní.“

Tomas Robert Lindahl, ktorý sa narodil 28. januára 1938 vo švédskom Štokholme, študoval medicínu na tamojšom Inštitúte Karolinska. Popri medicíne sa však čoraz viac zaujímal o vedecký výskum a neskôr dospel k veľmi riskantnému rozhodnutiu, že sa nestane lekárom, ale laboratórnym vedcom. K skúmaniu poškodenia a opráv deoxyribonukleovej kyseliny (DNA) sa prepracúval postupne.

Už počas postdoktorandského štúdia na Princetone mal za úlohu venovať sa stabilite transferovej ribonukleovej kyseliny (tRNA) skupiny molekúl, ktoré sa podieľajú na vzniku aminokyselinového reťazca v procese translácie. Tam sa začal zamýšľať aj nad problémom stability DNA. V tom čase panovalo všeobecné presvedčenie, že DNA je neobyčajne stabilná molekula. Keď však Lindahl pozoroval rýchlosť, akou sa tRNA rozkladá v laboratóriu, nemohol uveriť, že by DNA bola taká stabilná, ako si všetci mysleli. Nikto sa však téme stability DNA nevenoval, preto sa aj Lindahl rozhodol túto myšlienku odložiť a vrátil sa k nej až po 2-ročnom postdoktorandskom štúdiu na Rockefellerovej univerzite.

Po návrate do Švédska a založení vlastnej výskumnej skupiny dokázal, že DNA je nestabilná, môže byť poškodená v bunke bez nevyhnutného zásahu z vonkajšieho prostredia a postupne začal odkrývať jednotlivé kroky molekulárneho mechanizmu, ktorým si bunky opravujú genetickú informáciu.