Vtáky zrejme vedia vycítiť blížiace sa tornádo

Migrácia je v ríši zvierat rozšírený fenomén (v rôznej miere je známa predovšetkým pri vtákoch, cicavcoch, rybách, motýľoch, vážkach či iných mobilnejších bezstavovcoch) a patrí k tým najspektakulárnejším prírodným divadlám, aké môže človek pozorovať. Migrantov môžeme rozdeliť na fakultatívnych (ktorí podliehajú migračnému správaniu v nepravidelných intervaloch, najčastejšie vplyvom počasia či nedostatku potravy) a obligátnych (putujúcich v rámci pravidelných cyklov). Konkrétne v prípade vtákov sa vie o tom, že pravidelní migranti dokážu svoju cestu „odložiť“ či urýchliť, alebo aj zmeniť trasu letu v závislosti od environmentálnych podmienok. Až donedávna však nebolo známe, či podnikajú aj iné, nepravidelné presuny v dôsledku aktuálnej situácie na lokalite, aj mimo stálych migračných intervalov. Možnosť priniesť do tejto problematiky trochu svetla sa naskytla počas minuloročnej jari, keď východnú časť USA bičovali silné búrky s častým výskytom tornád. Tornáda ohrozujú nielen životy a majetky ľudí, ale samozrejme aj tamojšie divo žijúce zvieratá. Zdokumentovanie neobvyklého migračného počinu obligátnych migrantov na veľkú vzdialenosť sa uskutočnilo prakticky náhodou počas pokusného umiestňovania geolokátorov na chrbty horárikov zlatokrídlych (Vermivora chrysoptera) v oblasti Cumberland Mountains vo východnej časti amerického štátu Tennessee. Tieto drobulinké vtáčiky (s hmotnosťou 7–12 g, takže každá, čo i len drobná príťaž môže v ich prípade predstavovať problém) nielenže dokázali s pripevneným geolokátorom vcelku normálne fungovať, ale v predtuche blížiaceho sa tornáda dokázali dokonca opustiť svoje hniezdiská a presunúť sa v priebehu piatich dní až na 700 km vzdialené pobrežie Mexického zálivu. Každý sledovaný jedinec odletel zo svojho teritória minimálne deň pred príchodom obrovskej búrky, ktorá zapríčinila okrem miliardových materiálnych škôd aj stratu 35 ľudských životov. Asi po týždni sa však operence vrátili naspäť a pokračovali s obhajobou svojich teritórií. Začiatok obligátnej, ale aj počasím riadenej fakultatívnej vtáčej migrácie je pravdepodobne stimulovaný zmenami atmosférického tlaku, teploty, rýchlosti a smeru vetra, oblačnosti a zrážok. Autori štúdie však poukazujú na to, že v tomto prípade zrejme nefiguroval žiaden zo zmienených faktorov. Včasný únik z hniezdisk vysvetľujú schopnosťou vtákov zachytiť infrazvuky s frekvenciami nižšími ako 20 Hz. Práve infrazvuky z tornád sa môžu šíriť na obrovské vzdialenosti (rádovo tisíce kilometrov) a tak „varujú“ vtáky pred blížiacim sa nebezpečenstvom. Z pozorovaní vyplýva aj to, že vtáky migrujúce na dlhé vzdialenosti nemusia letieť počas obvyklých presunov až na hranici svojich fyziologických a energetických limitov – tri sledované samce vykonali nečakanú púť len 1–2 dni po ukončení ich obvyklej 5000 kilometrovej cesty. (Henry M. Streby, et al., Current Biology, 2014 DOI: 10.1016/j.cub.2014.10.079)