Fascinujúce batesovské mimikry vtákov

Batesovské mimikry (špecifické ochranné prispôsobenie, keď neškodný  organizmus výzorom alebo správaním napodobňuje jedovatý druh alebo skupinu druhov) sú v prípade stavovcov veľmi vzácne – pri vtákoch je takýmto správaním známy iba kuvik zemný (Athene cunicularia), ktorý z bezpečia svojej hniezdnej nory v prípade nebezpečenstva syčaním napodobňuje jedovatého hada, štrkáča. O to väčšie prekvapenie čakalo na terénnych ornitológov počas výskumu na hornom toku rieky Madre de Dios v Peru, kde objavili zatiaľ len druhé doteraz opísané hniezdo koturly popolavej (Laniocera hypopyrra). V hniezde sa nachádzalo jedno jasne oranžovo sfarbené mláďa s dlhými pretiahnutými perami s čiernymi bodkami a bielym hrotom na ich konci. Hoci morfológia a sfarbenie peria boli samy o sebe dosť atypické, vedcov najviac prekvapilo nasledujúce pozorovanie: pri vyrušení začalo mláďa veľmi pomaly pohybovať hlavou zo strany na stranu, čo je typické správanie lokálnych chlpatých húseníc. A skutočne, pri prácach v tomto teréne našli autori štúdie podobne veľké (približne 12 cm) a obdobne sfarbené jedovaté húsenice z čeľade Megalopygidae. Mláďatá koturly tak zašli oproti kuvikom ešte o niečo ďalej – v ich prípade sú mimikry omnoho sofistikovanejšie a zahrňujú jednak behaviorálne, jednak morfologické podobnosti s nebezpečným typom živočícha. Koturly popolavé obývajú nížinné dažďové lesy v povodí Amazonky a živia sa  hlavne zberom všakovakého hmyzu. Aj napriek pomerne malej veľkosti tela hniezdia iba raz ročne (vďaka vyššej miere prežívania dospelcov sú pre tropické vtáky typické menšie investície do hniezdenia v rámci jednej sezóny v porovnaní s vtákmi hniezdiacimi v temperátoch), hniezdo je otvorené a zvyčajne vybudované zo suchého lístia v oblastiach s relatívne riedkym podrastom. Tropické oblasti sa často označujú ako tzv. biodiverzitné  hotspoty – vyskytuje sa tam obrovské množstvo najrôznejších druhov organizmov, hmyz nevynímajúc. Aj napriek tomu nie je vôbec jednoduché nájsť tam vhodného „hmyzáka“ a uloviť ho, a preto môžu dažďové pralesy pôsobiť doslova ako potravné púšte. Aby dokázali nenápadne sfarbené dospelé jedince koturly popolavej zabezpečiť dostatok potravy pre svoje mláďatá, musia často loviť ďaleko od hniezda a s potravou sa vracajú k mláďatám len približne raz za hodinu. Mláďatá preto rastú dosť pomaly a sú často dlhodobo vystavené nebezpečenstvu zo strany hniezdnych predátorov (v trópoch je hniezdna predácia skutočne obrovská, v niektorých oblastiach sa môže podieľať až 80 % na hniezdnych stratách). Niet preto divu, že v takomto type prostredia bude silný selekčný tlak na „výrobu“ úspešných antipredačných stratégií. S veľkou pravdepodobnosťou by teda mohlo ísť o nový fascinujúci príklad batesovských mimikier, hoci by bolo potrebné celú záležitosť ešte podrobnejšie preskúmať. (Londoño, G. A., et al., The American Naturalist, DOI: 10.1086/679106.)