Prečo vtáky migrujú vo formáciách pripomínajúcich písmeno V?

Na vysvetlenie fenoménu vtáčích migračných formácií existovalo niekoľko hypotéz. Najpravdepodobnejšie sú dve z nich – jedna hovorí o možnej úspore energie, druhá o možnej antipredačnej funkcii. Až doteraz žiadna z nich však nebola podporená údajmi o voľne letiacich vtákoch. Nevšedné odhalenie sa podarilo medzinárodnému tímu vedcov zaoberajúcich sa reintrodukciou kriticky ohrozeného ibisa skalného (Geronticus eremita) do jeho pôvodného areálu výskytu v rámci Európy, kde vymizol už pred približne troma storočiami. Štrnástim umelo odchovaným ibisom skalným z viedenskej zoologickej záhrady vedci pripevnili na chrbát sledovacie zariadenia zaznamenávajúce pozíciu, smer, rýchlosť, ako aj počet mávnutí krídlami každého jedinca. Organizátori tohto záchranného projektu navyše naučili ibisy lietať za motorovým rogalom, ktoré ich malo bezpečne doviesť z Rakúska do ich historických zimovísk v Toskánsku. Biológovia na základe zaznamenaných údajov počas migrácie zistili, že každý jedinec v kŕdli sa snaží držať trochu bokom, avšak čo najbližšie k špičke krídla vtáka letiaceho pred ním. Tak získava výhodu zo stúpajúceho prúdu vzduchu vytváraného mávaním krídel ibisa letiaceho pred ním; tento stúpajúci vzdušný prúd ho potom nadnáša a umožňuje mu šetriť energiou. Takýmto postupom sa vyhnú klesajúcemu vzdušnému prúdeniu, ktoré ich naopak sťahuje dolu. Prekvapivé však bolo zistenie, že monitorované vtáky dokázali perfektne načasovať mávnutie krídlami tak, aby zachytili toto vzostupné vzdušné prúdenie a maximalizovali z neho plynúce výhody. Mechanizmus, pomocou ktorého vedia jedince v kŕdli zosynchronizovať svoje pohyby, ako aj obsadiť vhodnú pozíciu, však zostáva naďalej skrytý. Kompletná 14-členná skupinka ibisov skalných sa počas zimných mesiacov nachádzala v Toskánsku a vedci dúfajú, že jarnú cestu späť do Rakúska už zvládnu bez ľudského sprievodu. (Nature, 505, 399, 2014; DOI: 10.1038/nature12939)