Projekt, ktorý potrebuje reštartovať

Určite som nebol sám, kto po zhliadnutí knihy Kolaps a regenerace: Cesty civilizací a kultur od M. Bártu, M. Kovářa et al. v miestnom kníhkupectve doslova zvýskol nadšením, pretože po podobnom veľmi úspešnom projekte P. Pokorného a M. Bártu s názvom Nĕco překrásného se končí¹⁾ som práve tak ako mnoho ďalších čitateľov zrejme oprávnene očakával, že rozšírený bádateľský tím sa v danej problematike dostane ďalej a zodpovie viacero otázok, ktoré v pôvodnom Pokorného a Bártovom projekte zostali bez odpovede.

Bohužiaľ, ako sa ukázalo, autorský kolektív okolo M. Bártu tentoraz svoju úlohu nezvládol, a tak je namieste spýtať sa na dôvody a vecne ich uviesť. K tomu, aby sme mohli určiť presné príčiny spomínaného zlyhania, potrebujeme najprv vymedziť realistický etalón, s ktorým budeme Bártov a Kovářov projekt objektívne porovnávať. Nemá totiž vôbec zmysel detailne posudzovať každú z publikovaných kapitol knihy, najmä ak má každá z nich tvoriť organickú súčasť celkového obrazu a ak vytvorenie takéhoto obrazu bolo cieľom autorského kolektívu.

Čo by sme teda mali očakávať od Bártovej a Kovářovej knihy? V prvom rade serióznu, t. j. presvedčivo zdôvodnenú odpoveď na otázku, čo je to vlastne kolaps (tej či onej spoločnosti, civilizácie alebo kultúry) a súčasne aj pregnantné rozlíšenie pojmov „spoločnosť“, „kultúra“ alebo „civilizácia“. Rovnako by sme od nej mali žiadať odpoveď na otázku, ako vlastne vo všeobecnej podobe prebieha regenerácia skolabovanej civilizácie po tej či onej katastrofickej udalosti, ktorá viedla k jej kolapsu, t. j. k náhlemu a prekvapujúcemu zrúteniu jej pôvodnej vysoko komplexnej a hierarchicky organizovanej štruktúry (spojenému s prudkým poklesom počtu jej obyvateľstva a pod.). No a v neposlednom rade aj konfrontáciu či snahu vyrovnať sa s publikáciami podobného druhu, ktoré už boli k danej problematike či už v Česku, alebo vo svete vydané.²⁾

Je jasné, že toto je prístup, ktorý je potrebné uplatnit pri riešení mimoriadne náročných interdisciplinárnych bádateľských úloh, s veľmi závažnými spoločenskými dopadmi, ale práve za riešenie takýchto úloh a túto zodpovednosť sú bádatelia spoločnosťou tak vysoko cenení. Pokiaľ ide o zodpovedanie prvej otázky (a súčasne aj druhej a tretej), pripúšťam, že v 1. kapitole knihy sa o jej zodpovedanie M. Bárta skutočne snaží, pričom, podľa mojho názoru úplne odôvodnene, vychádza z dnes už klasickej Tainterovej knihy o kolapsoch zložitých spoločností.³⁾ Ako egyptológ, naplno zaujatý svojím dlhoročným výskumným predmetom, však očividne nie je schopný uvedomiť si zásadný rozdiel medzi kolapsom relatívne izolovanej starovekej riečnej a poľnohospodárskej egyptskej civilizácie a prípadným kolapsom súčasnej celoplanetárnej globálnej civilizácie.

Rovnako pomýlený je podľa môjho názoru aj Bártov výpočet hlavných príčin antropogénneho kolapsu, pri ktorom autor síce na 23. strane knihy vychádza z Taintera, ale nedokáže alebo nechce zohľadniť, že podľa Taintera sú príčiny civilizačného kolapsu (či už mayskej, alebo rímskej civilizácie) v prvom rade endogénne, t. j. súvisiace (ako ďalej správne naznačuje sám Bárta) s klesajúcou návratnosťou investícií danej civilizácie do energetických zdrojov a nových technológií. Práve preto nielen jeho, ale aj Cílkova záverečná (a zo všetkých najlepšia) kapitola knihy vyznieva vyslovene pesimisticky, pretože sa v nej nepočíta so žiadnym revolučným objavom či už v energetike, alebo v samotnom výrobnom procese, zatiaľ čo všetky negatívne faktory či trendy súčasného civilizačného vývoja (pokles v ťažbe ropy a zvýšený dopyt po nej, rastúce ceny potravín, pokračujúca populačná explózia, hrozivo klesajúce zásoby strategických kovov a pod.) len lineárne a nezvratne pokračujú do budúcnosti.

Všetky Bártove tvrdenia zo záveru 1. kapitoly o potrebe rýchlych a synchronizovaných reakcií medzinárodného spoločenstva v blízkej budúcnosti tak vyznievajú vyslovene rétoricky, najmä ak samotný Bárta nepovažuje za potrebné uviesť, aké reakcie má konkrétne na mysli, naznačujúc len veľmi voľne a dosť konvenčne, že by sme sa mali vzdať, aspoň u nás v Európe, príliš nákladného modelu tzv. sociálneho štátu, prenechať dôchodcov starostlivosti ich rodín, radikálne zmeniť volebný systém, a teda umožniť voliť len občanom, ktorí platia dane a plnia si svoje povinnosti a pod.

Vzhľadom k všetkým vyššie uvedeným príčinám Bártova štúdia nemôže plniť úlohu akéhosi teoretického východiska či základne pre nasledujúce kapitoly knihy, ktorých autori (resp. autorky) preto vždy začínajú akoby odznova, ponúkajúc čitateľovi viacero možných deskripcií alebo definícií vyššie uvedených relevantných fenoménov, ktoré však len zriedka „triafajú do čierneho“. Po Bártovom pojednaní tak nasledujú len čisto popisné štúdie o kolapse moravského gravettienu od J. Svobodu, pravekých monumentoch a pohároch od J. Tureka, zániku keltskej kultúry v Čechách od A. Danielisovej, o vzostupe a páde keltskej civilizácie z pohľadu numizmatiky od J. Militkého a najmä odvážna štúdia E. Neústupného o pulzovaní archeologických kultúr, v ktorej autor na 175. strane veľmi špekulatívne tvrdí, že „obdobia rozkvetu a úpadku arbitrárnych systémov... môžu byť jednoducho pulzovaním arbitrárnych aspektov artefaktovej kultúry, nie javom, ktorý by sa dal vysvetliť tzv. pokrokom alebo regresom celých spoločenských systémov“, ale bez toho, aby definoval kultúru ako takú.

Šokovanému čitateľovi tak neostáva nič iné, ako len špekulovať nad tým, či má Neústupný na mysli úplne autonómny vývoj materiálnej kultúry (alebo artefaktov) mimo akýchkoľvek spoločenských determinánt alebo vplyvov, či pod kultúrou rozumie len tieto „samovoľne“ či spontánne pulzujúce artefakty a ich vzory, alebo do nej zahrňuje aj špecifický súbor činností a konkrétnych ľudských schopností, ktoré umožnili ich vznik, alebo (ako je to v celej knihe bežné) aj konkrétne ľudské a kultúrne spoločenstvo, t. j. historicky danú civilizáciu ako takú. Oveľa lepšie sa číta nasledujúca štúdia P. Charváta o transformácii sumérskej spoločnosti na prelome 4. a 3. tisícročia p. n. l., v ktorej Charvát síce veľmi pôsobivo opisuje prechod od sumérskej veľobce k jednotlivým mestským štátom, ktorý sotva možno označiť ako kolaps (keďže pri ňom išlo skôr o zoštíhlenie alebo zjednodušenie štátnej správy), ale nakoniec je aj on nútený sa vcelku defetisticky spýtať, či v danom prípade išlo „o kolaps, involúciu alebo implóziu“, ponechávajúc však na čitateľovi, aby si sám sformuloval vhodnú odpoveď.

Veľmi zaujímavé a presvedčivo vyznievajúce je aj pojednanie J. Maršálka o jednote a rozpade starovekej Číny. Autor v ňom precízne dokumentuje, ako vznikla čínska civilizácia, ktorá sa počas dlhých stáročí (či dokonca tisícročí) udržiavala v relatívnej jednote a integrite, zdieľajúc počas tohto obdobia nielen geografický priestor, ale aj celý súbor morálnych alebo behaviorálnych noriem, ba v niektorých prípadoch aj prestížnych a „integrujúcich“ kultúrnych artefaktov, v danom prípade napríklad bronzových kotlov s rôznymi fantastickými zvieracími motívmi. Z množstva ďalších štúdií, prevažne historicko-deskriptívneho rázu, stojí ešte za zmienku štúdia M. Křížovej o kolapse indiánskych ríší v Strednej a Južnej Amerike, v ktorej Křížová odvážne tvrdí, že v tomto prípade sa vlastne nejednalo o kolaps, pretože po Cortézovom a Pizzarovom vpáde došlo v daných regiónoch k viac-menej hladkému prechodu k novému spoločenskému usporiadaniu, v rámci ktorého len jedna vládnuca vrstva (Španieli) nahradila druhú (domácu aztécku alebo inskú vrstvu) bez väčšieho úbytku obyvateľstva.

Rovnako odvážne a určite sčasti aj pravdivé sú autorkine tvrdenia o tom, že inská ríša nebola zrejme centralizovanou ríšou v pravom slova zmysle, ale ani tento fakt a ani mnohé ďalšie, ktoré na podporu svojich tvrdení autorka uvádza, podľa mňa nič nemenia na tom, že po španielskom vpáde skutočne došlo ku kolapsu indiánskych ríší v danom regióne, pretože nielenže došlo k prudkému úbytku domorodej populácie v dôsledku Európanmi privlečených infekčných chorôb (ako vo svojej slávnej knihe dokazuje J. Diamond⁴⁾), ale náhle sa rozpadla aj pôvodná civilizačná štruktúra, domorodé náboženstvá či kulty boli z veľkej časti nahradené alebo vystriedané „privlečeným“ náboženstvom španielskych dobyvateľov, no a výrazne sa zmenila aj výrobná základňa spoločnosti; čo je argument, v prospech platnosti ktorého svedčí aj štúdia J. Pánka, v ktorej je stav českej spoločnosti po bitke na Bielej hore úplne oprávnene hodnotený ako kolaps, pretože aj keď dokonca nebol spojený s masívnym úbytkom českého obyvateľstva, zásadným a veľmi negatívnym spôsobom ovplyvnil jeho ďalší vývoj, či osud.

Po Pánkovej štúdii nasleduje viacero ďalších z historiografického hľadiska zaujímavých textov, ale k našej vlastnej „kolapsologickej“ problematike sa dostávame až v Hamplovom pojednaní o súčasnej svetovej finančnej kríze, v ktorej autor vcelku presvedčivo ukazuje, že táto kríza zrejme nie je bežnou súčasťou normálneho hospodárskeho cyklu (kedy sa „prirodzene“ striedajú obdobia rastu a poklesu hospodárskej prosperity alebo aktivity), ale skôr náznakom globálneho kolapsu (odvolávajúc sa najmä na Olsonovu teóriu spoločenských kolapsov, podľa ktorej sú tieto⁵⁾ zapríčinené hlavne presadzovaním záujmov tzv. distribučných koalícií na úkor neorganizovanej väčšinovej populácie), pri ktorom sú v čoraz väčšej miere zvyšované a danou koalíciou skryto spotrebúvané verejné zdroje alebo výdaje, čo autor aj veľmi presvedčivo dokazuje jednak na príklade povojnového Nemecka, ktoré sa po druhej svetovej vojne dokázalo tak rýchlo pozviechať najmä preto, že sa počas nej zbavilo svojej siete distribučných koalícií, ako aj rastúcich vládnych výdajov vo väčšine kapitalistických krajín.⁶⁾ Pri bližšom pohľade ale Hamplova argumentácia začína pokrivkávať, pretože v jej rámci nie je možné sformulovať presvedčivú odpoveď jednak na otázku, prečo sa rovnaký krízový vývoj nerealizuje aj v tzv. BRICS krajinách (t. j. v Brazílii, Rusku, Indii, Číne a Južnej Afrike, aj keď v ich prípade by sa dalo jednoducho namietnuť, že tieto rýchlo rastúce ekonomiky ešte stále len „dorastajú“ do svojej optimálnej veľkosti) a, čo je ešte dôležitejšie, prečo táto kríza nastúpila práve teraz a nie pred desiatimi či dvadsiatimi rokmi, kedy bol podiel vládnych výdajov na HDP vo vyspelých kapitalistických krajinách takisto veľmi vysoký v porovnaní s medzivojnovými rokmi, ani nehovoriac o konci 19. či začiatku 20. storočia. Aj preto sa domnievam, že v danom prípade má opäť pravdu klasik J. Tainter, ktorý už koncom 80. rokov minulého storočia tvrdil, že návratnosť našich investícií vo viacerých hospodárskych sférach (vrátane školstva a zdravotníctva!) začína klesať, v dôsledku čoho sa dostávame do štádia, kedy ekonomika začína kolabovať, pretože nie sme schopní „financovať“ jej ďalší rozvoj.

A to nie preto, že si distribučné koalície zákerne berú priveľa zo spoločného „koláča“, ako očividne vyplýva aj z nasledujúceho textu M. Ševčíka a M. Ševčíkovej, v ktorom sa rovnako naivne tvrdí, že k hlavným príčinám súčasnej finančnej krízy patrí dlhodobé budovanie tzv. štátu blahobytu v kombinácii s nezodpovednou (socialistickou) politikou,⁷⁾ ale skôr preto, že sme sa z evolučného hľadiska (ako naznačuje Tainter v závere svojej knihy) ocitli na akomsi mŕtvom bode, pretože nedokážeme dostatočne rýchlo objaviť energetické zdroje, schopné úplne nahradiť ešte stále relatívne lacnú, mnohostranne využiteľnú a ľahko prepravovateľnú ropu, ani významne pokročiť v rámci nanotechnológií, biotechnológií či dokonca tzv. umelej inteligencie a znovu tak v globále dostať ekonomiku na úroveň, ktorá umožňovala financovanie tzv. štátu blahobytu. Je však zrejmé, že štát blahobytu, ako sa možno presvedčiť v nedávno publikovaných prácach Ekonomického ústavu SAV,⁸⁾ rýchlo zaniká v Európe aj preto, lebo priemyselná výroba a spolu s ňou i kapitál z nej odchádza do Číny a ďalších BRICS krajín.

Hlboko preto pochybujem, že nás (tak ako konštatujú vo svojej štúdii Ševčíkovci) môže zachrániť len opätovný návrat k liberálnym hodnotám a tradíciám, rovnako ako sa nemôžem úplne stotožniť so závermi V. Cílka v jeho štúdii o Egypte, surovinách a konci sveta, pretože aj keď akceptujem jeho tvrdenia o dosiahnutí produkčných možností pôdy v západnej Európe či inde vo svete, o vzájomnom vzťahu medzi rastúcimi cenami potravín a energií na jednej strane a klesajúcim hospodárskym rastom na strane druhej, ba veľmi pozitívne hodnotím aj jeho odporúčanie, že by sme sa mali viac zamerať na regeneráciu našej civilizácie po kolapse a už dnes budovať jednotlivé národné ekonomiky alebo regióny tak, aby boli nie jednotné, ale kompatibilné (a schopné rýchlo sa regenerovať po globálnom kolapse), predsa len si myslím, že Cílek nedocenil faktor ľudskej kreativity pri prekonávaní súčasnej hospodárskej krízy, ani dôležitosť diferencovania medzi jednotlivými príčinami civilizačných kolapsov a v dôsledku toho ani dôležitosť úplne nového pohľadu na vzniknutú krízovú situáciu vo svetovom hospodárstve.

Pokiaľ teda P. Pokorný, M. Bárta et al. mienia pokračovať vo svojom vysoko záslužnom projekte, čo je vzhľadom na ich posledné aktivity zrejmé,⁹⁾ navrhoval by som im v jeho tretej etape (a následnej publikácii hoci aj s názvom Kolaps globálnej civilizácie a možnosti jeho odvrátenia) začať najprv teoreticky fundovaným vymedzením kľúčových pojmov, ako sú „kolaps“, „globalizácia“, „civilizácia“ alebo „kultúra“, potom opäť pristúpiť k overeniu tohto teoretického modelu na niektorých nedávno prebehnuvších hospodárskych kolapsoch (kedy najmä argentínsky kolaps z konca 90. rokov minulého storočia môže poskytnúť bádateľskému tímu množstvo doslova neoceniteľných poznatkov), následne prizvať k spolupráci ekonómov a poveriť ich vypracovaním čo najpresvedčivejšieho a najúplnejšieho modelu v súčasnosti prebiehajúcej hospodárskej krízy, no a nakoniec dať slovo prognostikom, ktorí by mali spolu navrhnúť nielen to, ako odvrátiť hroziaci kolaps globálnej ekonomiky, ale aj ako ju obnoviť po tejto katastrofe, a pružne tak zareagovať na čoraz naliehavejšiu spoločenskú objednávku.