„Bullet time“ v podaní najmenších

Agent Jones vypálil niekoľko rán. Neo, hlavný hrdina akčného trháku Matrix, sa týmto strelám efektným manévrom vyhýba, avšak po „škrtnutí“ dvoma z nich stráca rovnováhu a padá na zem. Zdá sa, že osud ľudstva je spečatený, našťastie nablízku sa nachádza odvážna Trinity, ktorá pošle agenta Jonesa na onen svet, a tým zachráni Neovi život.

Niekto by sa mohol spýtať, akým zázrakom sa dokázal Neo vyhnúť väčšine guliek a získať tak dostatok času na príchod Trinity? Za touto superschopnosťou stojí dar neuveriteľne zvýšenej rýchlosti percepcie času, ktorá umožňuje Neovi vnímať pohyb striel akoby spomalene a preto sa im včas vyhnúť (práve „úhybné“ scény vo filme Matrix, vytvorené pomocou špeciálneho filmárskeho efektu, tzv. „bullet time“, sa preslávili natoľko, že ich dnes môžeme nazývať kultovými).

Pripadá vám táto schopnosť v reálnom svete nemožná? Máte pravdu, a súčasne nemáte, pretože rýchlosť vnímania okolitej reality je relatívna. Nedávna štúdia írskych a britských vedcov preukázala výrazné odlišnosti medzi jednotlivými živočíšnymi druhmi v rýchlosti vnímania vizuálnych informácií. Výsledná rýchlosť závisí najmä od ich životného tempa (lepšie povedané od telesných rozmerov a rýchlosti metabolizmu).

Na meranie rýchlosti spracovania vizuálnej informácie z okolitého prostredia autori štúdie využili fenomén tzv. critical flicker fusion (CFF), ide o najnižšiu frekvenciu blikania, pri ktorej sa blikajúci zdroj svetla javí ako konštantný prúd. Čím je frekvencia blikania (pri ktorej ho živočích ešte vníma ako súvislý prúd) nižšia, tým testovaný tvor pomalšie spracúva prijímaný vizuálny signál. Z analýz CFF, telesnej hmotnosti a rýchlosti metabolizmu viacerých druhov vertebrát (patriacich medzi paryby, ryby, obojživelníky, planezy, vtáky aj cicavce) vyplynulo, že malé zvieratá s rýchlejším metabolizmom, napríklad drobné vtáky, dokážu vnímať a spracovať viac vizuálnych informácií za jednotku času ako veľké zvieratá s pomalým metabolizmom (napr. veľké korytnačky). Teda menšie zvieratá s rýchlejším metabolizmom sú schopné vnímať čas relatívne pomalšie v porovnaní s ich väčšími a pomalšími náprotivkami, čo je spôsobené vnímaním okolitého diania v jemnejších škálach.

Myslím, že všetci dobre poznáte, keď sa s rolkou novín blížite a bleskurýchle zaženiete po muche, avšak tá je zvyčajne, aj napriek všetkej vašej opatrnosti, o niečo rýchlejšia. Výsledky sú zaujímavé aj z hľadiska evolúcie signalizačných systémov vo vzťahu predátor-korisť. Menšie zvieratá totiž môžu využívať rozdiely vo vnímaní času pri produkcii pre predátora neviditeľných svetelných signálov (napr. svetlušky alebo hlbokomorské ryby). Väčšie a pomalšie druhy predátorov teda nemusia rozoznať rýchlejšie vysielané svetelné signály (pre pomalšie spracovanie vizuálnych podnetov), čo poskytuje možnosť skrytej komunikácie medzi jedincami ich potenciálnej koristi.

Kevin Healy, et al., Animal Behaviour, DOI: 10.1016/j.anbehav.2013.06.018