Priechod pod Prašným mostom

Nielen cesty (ako sme prezentovali v predošlom čísle), aj mosty možno „obývať“, hoci inak než budovy. Mosty kotvia v zemi a zároveň sa klenú voľným priestorom, spínajú blízkosť s diaľkou. A hoci po nich zvyčajne len prechádzame, stojí za to aj chvíľu postáť. Zistíme, že patria k najpríťažlivejším stavbám mestských nábreží i údolných scenérií.

Mosty sa v Prahe neklenú iba ponad Vltavou, možno sa s nimi stretnúť aj na ceste z Klárova na Pražský hrad. Výstupu úbočím hradného vrchu Jeleňou priekopou na severnú hradnú terasu s balustrádou, ktorú v tridsiatych rokoch 20. storočia projektoval hradný architekt Josip Plečnik, stojí v ceste Prašný most. Mostné piliere boli pravdepodobne v roku 1769 zasypané, takže vznikol val, v súčasnosti bohato zarastený drevinami. Dá sa ním prejsť iba vďaka priechodu, ktorý tu v roku 2002 vybudovali podľa návrhu architekta Josefa Pleskota na objednávku nadácie Vize 97. Pleskotovo dielo ctí zámer sprístupniť verejnosti prírodnú cestu Jeleňou priekopou na hrad aj charakter okolitej krajiny. Keď človek kráča z Dolnej k Hornej Jelenej priekope, skláňajú sa nad ním stromy, hradby, Prašná veža (Mihulka), a napokon i Chrám sv. Víta, a z času na čas utvoria náznak neukončenej klenby. Potok Brusnica tvorí zasa náznak neukončeného dna priekopy. Pleskotov oválny priechod valom Prašného mosta priestor tejto kultúrnej krajiny zhmotňuje aj symbolizuje. Kým pre Quasimoda bola „vajcom, hniezdom, domom i vesmírom“ katedrála, pre súčasného človeka sa môže stať vnútorný priestor Pleskotovho vajcovitého priechodu dôvernou i tajomnou schránkou „všetkých mier i rozmerov, celkov i častí“. Akoby sa tam dal intenzívnejšie precítiť vzťah ku krajine, ktorá sa stala inšpiráciou tohto architektonického diela. Vďaka oválnemu tvaru sa pozornosť jemnejšie sústreďuje na zvuky tečúceho potoka, rozptyl denného svetla, šíriace sa vône a pachy. Podľa dávnej legendy sa mušľa, teda obal i organizmus v nej, považovala za symbol celku, jednoty tela a duše. A v priechode pod Prašným mostom môže človek prežívať túto jednotu, koncentrovaný aj rozptyľovaný plôškami stoviek tehál pokrývajúcich vnútorné steny. Napokon, mušle a slimačie ulity kládené do hrobu sú v dávnych kultúrach považované za alegóriu schránky, v ktorej sa mŕtvy obnovuje a prebúdza k ďalšiemu životu: obývanie oválu znamená prežívanie možnosti nekonečného pohybu v nehybnosti.

Nielen prostredníctvom mostov, aj vďaka priechodom získava krajina obytný význam a hodnotu. Namiesto toho, aby sa v priechode valom Prašného mosta priblížil človek hĺbkam a výškam, blízkosti a diaľke, približuje sa k ich tajomstvu. Pleskotovo dielo, ktorého ozvučujúca, svetlá, vlhká oválnosť je snom o oživení mŕtvej architektonickej formy, poskytuje uzavretý priestor aj otvorené prostredie, neoddeľuje sa od okolitej prírody a architektúry. Možno aj preto sa dostalo do finále minuloročnej medzinárodnej architektonickej súťaže o cenu Miesa van der Rohe. Veď nastoľuje prepojenie verejného a súkromného priestoru, prebúdza ľudskú schopnosť vnímať spojitosť architektúry s prírodou, a spomedzi všetkých súčasných stavieb na Pražskom hrade azda najvýraznejšie prispieva k prehodnoteniu symbolických i fyzických hraníc medzi politickou mocou a bezmocou.