Podoby záhrady

Záhrada, akokoľvek je nám blízka, je odľahlým miestom. Uzavretá ohradou, stenou, plotom (hortus conclusus), alebo otvorená do okolitej vidieckej či mestskej krajiny mení sa v čase nášho života a zároveň tieto premeny presahuje. Kláštorná záhrada tak, že okrem úžitkovej: zeleninovej, ovocnej, kvetinovej či bylinkovej záhrady, je aj záhradou okrasnou: priestorom kontemplácie, modelom vesmíru, vtelením záhrady stratenej, rajskej. Profánna záhrada vidieckeho sídla, mestského paláca či domu nás zasa v antickej a neskôr humanistickej tradícii prenáša do zlatého veku: do zeme zasľúbenej, k prameňom večnej mladosti, na ostrov lásky a rozkoše. Ocitáme sa v stratenom, idylickom čase a priestore. A humanistická záhrada okrem antikizujúcej časti má aj časť „divotvornú“. V nej sa prírodná krajina prelína s umelými skalami, jaskyňami, rybníkmi, vodnými nádržami a vodotryskami. Je miestom štúdia kultúry i prírody, miestom potešenia z nich i priestorom konania impossibílií: divadelných predstavení, maškarných plesov a sviatkov bláznov, na ktoré nás upomínajú follies – záhradné pavilóny. Záhrada tak v sebe na jednom mieste a v rôznych časoch i priestoroch spája „zasľúbenú zem“, „zem prírodnú“ aj „zem bláznovstiev“. Raz predvádza rád, usporiadanosť, poriadok (kozmos), inokedy chaos. Raz je tento chaos a rád sprítomnený v prírode, inokedy v napodobeninách: automatoch, hračkách, ľstiach a vtipoch. V labyrintoch.

Z tejto západnej tradície, ktorá do seba prijala aj vplyvy japonských a čínskych záhrad, pochádzajú i súčasné strihané, tzv. formálne, francúzske záhrady a nestrihané, tzv. pitoreskné (malebné) anglické parky – lesné záhrady s lúkami a obilnými poľami. V nestrihaných záhradách je zeleň stvárňovaná bez toho, aby z nej vymizlo všetko divé a živelné. A práve na tieto nestrihané záhrady s lúkami nadväzujú i profánne záhrady architektky Lucie Vogelovej. Predstavujú súčasť každodenného života v dome aj priestor tajomstva: „Brzy jsem pochopila, že potřebuji navrhovat něco s vlastním životem a přiklonit se více k biologii. Fascinovala mě mnohotvárnost a z jistého hlediska nemožnost do posledního detailu přesně určit konečnou podobu díla,“ hovorí Lucia Vogelová. Účinky otvorenej formy jej záhrad sa prejavujú dynamickými, premenlivými podobami rozšírenia domu: záhrada mení merítko i exteriérovú obytnú rozlohu obytnej stavby. A na druhej strane predstavujú jej záhrady i samostatný fyzický a symbolický obytný priestor – záhradný úkryt v mnohých podobách: v podobe jarnej a jesennej húštiny i zimnej splete netvarovaných vetiev v snehu. Rastliny si tu v spoločnosti človeka na strihanom trávniku žijú svojim vlastným životom. V súlade s ich prirodzenou premenou v priebehu roka i života obyvateľov. Je z nich zrejmé, že navrhovanie a užívanie záhrady prináša komponovanie a úpravu živých rastlín do podôb, aké nadobudnú možno až po smrti svojich tvorcov. V tom sú tieto záhrady obytnou krajinou prírodnou, „zasľúbenou“ aj nespútanou – „bláznovskou“. Je im vlastná podoba rádu, chaosu aj premena týchto podôb.