Gumovosť sociobiologických teórií

Anton Markoš tvrdí (Vesmír 81, 553, 2002/10), že sociobiologické teórie sú „gumové“, pretože sú schopné rovnako dobre vysvetliť fakt, že náčelník sa správa agresívne, ako aj fakt opačný, teda jeho mierumilovné správanie. Z toho usudzuje, že takáto teória neplatí sama o sebe, a preto ju treba zavrhnúť. Bohužiaľ, bol by to rovnako chybný krok, ako keby sme zavrhli Bernoulliho princíp, ba celú teóriu aerodynamiky len preto, že vie rovnako dobre vysvetliť, prečo sa lietadlo vznáša vo vzduchu, ako aj to, prečo spadne. Je to tá istá teória, ten istý funkčný vzťah, rozdiel je len v hodnotách parametrov.

Podobne tá istá teória (rozšírenej fitness), ten istý funkčný vzťah (hrubo vyjadrený Hamiltonovým pravidlom), vysvetľuje, prečo za určitých ekologických podmienok (hodnôt parametrov) dominuje altruistické správanie a  prečo za iných ekologických podmienok (iných hodnôt tých istých parametrov) dominuje medzi nimi rivalita, vzájomná agresivita vedúca až k zabitiu. Poučný v tomto prípade je výskum siblicídy („bratovražedné“ správanie mláďat) vyskytujúcej sa u niektorých druhov vtákov (Am. Sci. 78, 438–449, 1990). Experimenty ukázali, že u druhov s fakultatívnou siblicídou, ako je napríklad Sula modronohá (Sula nebouxii), tým najdôležitejším ekologickým parametrom, ktorý rozhoduje, či sa budú súrodenci v hniezde voči sebe správať agresívne alebo mierumilovne, je množstvo potravy. Agresívne správanie je rovnako adaptívne ako správanie mierumilovné – u niektorých biologických druhov je typ správania evolúciou „harvérovo zadrátovaný“, kým u iných druhov, a k nim zrejme treba počítať aj Homo sapiens, je typ správania flexibilný, schopný sa operatívne meniť podľa ekologických podmienok.