Porovnanie vývoja zdravotného stavu v Českej republike a v Rusku

Zdravotný stav obyvateľov komunistickej Európy v dobe pádu železnej opony vyzeral neutešene. V krajinách RVHP sa muži dožívali prinajlepšom o šesť rokov menej ako v ekonomicky vyspelých štátoch. Úmrtnosť na choroby srdca a ciev a na rakovinu bola v komunistických štátoch niekoľkonásobne vyššia ako na Západe. Riziko úmrtia pre mužov vo veku 15 až 59 rokov bolo v roku 1990 v Českoslovensu vyššie ako v Hondurase, na Filipínach či na Srí Lanke. Západní odborníci sa vyjadrovali veľmi skepticky o možnosti rýchlej nápravy a predpovedali, že to najhoršie Východ ešte len čaká. V prípade Ruska sa nemýlili, ale v prípade Českej republiky boli ich prognózy chybné.

Svetová zdravotnícka organizácia vydala v roku 1995 štatistickú ročenku, v ktorej sú dáta umožňujúce analyzovať a porovnať vývoj zdravotného stavu obyvateľov Českej republiky a Ruskej federácie v posledných rokoch ¹⁾ . Ako vidíme na obrázku už nečakane krátko po politických zmenách koncom roku 1989 začala stredná dĺžka života mužov v Českej republike stúpať a tento vzostup pokračoval i v ďalších rokoch. Ročný prírastok približne pol roka sa môže zdať laikovi zanedbateľný, ale pre odborníka je až neuveriteľne vysoký. V západnej Európe nastal podobný vzostup začiatkom sedemdesiatych rokov a priemerné ročné prírastky v týchto ekonomicky prosperujúcich krajinách sa pohybovali v tej dobe okolo 0,3 roka. Ak bude doterajší trend pokračovať v Českej republike nezmenenou rýchlosťou i naďalej, stredná dĺžka života mužov prekročí v tomto roku 70 rokov, hranicu, ktorá je pre ostatné postkomunistické krajiny veľmi vzdialená.

Vieme určiť aj hlavné príčiny predlžovania života českej populácie:

• V Českej republike mierne, ale trvale klesá dojčenská úmrtnosť. Počet detí, ktoré zomrú skôr, než dovŕšia prvý rok života, v prepočte na 1000 živonarodených detí je v Česku v súčasnej dobe rovnaký alebo dokonca nižší ako v USA, Taliansku, či Belgicku ²⁾ .
• Štatisticky preukazne klesá úmrtnosť mužov stredného veku, spôsobená chorobami srdca a ciev (obrázek). V priebehu štyroch rokov klesla úmrtnosť zapríčinená infarktami, ako aj úmrtnosť zapríčinená mozgovou porážkou o viac ako pätinu ¹⁾ .
• Zreteľný bol pokles úmrtnosti na následky chronických ochorení pečene (jater) a cirhózy. Niektoré údaje naznačujú, že mierne klesá aj úmrtnosť na rakovinu, ale bude potrebné vyčkať niekoľko rokov, aby sme pokles mohli pokladať za reálny.

Ak bude takýto priaznivý vývoj pokračovať nezmenenou rýchlosťou, na začiatku 21. storočia sa zdravotný stav českých obyvateľov nebude podstatne odlišovať od „horších“ štátov Európskej únie.

Úplne rozdielny bol v rovnakom časovom období vývoj v Ruskej federácii. Detská úmrtnosť tu bola trvale vysoká, v porovnaní s Českou republikou takmer trojnásobná. Úmrtnosť mužov stredného veku, zapríčinená chorobami srdca a ciev, ktorá bola veľmi vysoká už v roku 1990, stúpla do roku 1993 takmer o 40 %. Úmrtnosť zapríčinená všetkými druhmi rakoviny zostávala trvale na vysokej úrovni. Až neuveriteľne prudký bol nárast počtu úmrtí zapríčinených samovraždami, úrazmi, nehodami a vraždami. To malo za následok výrazný pokles strednej dĺžky života. Posledný dostupný údaj z roku 1993 (58,9 rokov pre mužov a 71,2 pre ženy) je pre mužov nižší než v mnohých rozvojových krajinách, ako sú Egypt, Pákistán, Indonézia, či Filipíny. V ostatných krajinách bývalého východného bloku nie je vývoj až natoľko tragický, ale mierny pokles strednej dĺžky života pokračoval po roku 1990 aj v Maďarsku a Bulharsku. Prvé náznaky zlepšenia badať v Poľsku a najmä na Slovensku (obrázek). Nedostatok oficiálne publikovaných štatistických údajov však znemožňuje detailnejší rozbor vývoja v týchto krajinách.

Aké sú príčiny natoľko odlišného vývoja zdravotného stavu českých a ruských obyvateľov? Čo spôsobilo, že nežný politický prevrat akoby šibnutím čarovného prútika takmer zo dňa na deň zmenil zdravotnú situáciu českej populácie? Pôvodne sa myslelo, že zdravotný stav obyvateľov, napríklad stav ich srdcovocievneho systému, sa dá zmeniť až po mnohých rokoch intervenčných zásahov. Skúsenosti z fínskej provincie Severná Karélia, známej svojím svetovým rekordom v predčasnej kardiovaskulárnej úmrtnosti, však tento názor revidovali. Masívna kampaň zameraná na celú komunitu, ktorá si uvedomila hrozbu kardiovaskulárnych chorôb, mala úspech už v kratšom časovom intervale. Pokles spotreby masla a plnotučného mlieka, zvýšenie spotreby rastlinných olejov, ovocia a zeleniny, obmedzenie fajčenia a lepšia kontrola krvného tlaku viedli už po 2 – 3 rokoch k prvému náznaku zníženia hrozby chorôb krvného obehu (viď taktiež Vesmír 74, 511, 1995/9). V Českej republike však podobná kampaň neprebehla! Štyridsať rokov, počas celého trvania komunistického režimu, odborníci vo výžive presviedčali československé obyvateľstvo o potrebe obmedziť konzumáciu živočíšnych tukov, cukru a soli a zvyšovať spotrebu ovocia a zeleniny. Úspech presvedčovacích akcií bol minimálny, spotreba živočíšnych tukov, cukru a kuchynskej soli stúpala a spotreba ovocia a zeleniny stagnovala, alebo dokonca klesala. Kto by v Čechách uveril radám publikovaným v komunistickej tlači, rozhlase, či televízii? Zdravotný stav českej populácie sa plynule zhoršoval a koncom osemdesiatych rokov bola predčasná kardiovaskulárna úmrtnosť mužov i žien v Československu dvojnásobne vyššia ako v Rakúsku, či v západnom Nemecku a trojnásobne vyššia ako vo Švajčiarsku.

Ekonomická transformácia, ktorá sa nezaobišla bez zníženia dotácií cien poľnohospodárskych produktov, viedla v ČSFR po roku 1990 k hlbokým zmenám v cenovej štruktúre potravín a k zmenám spotreby. Napriek tomu však údaje publikované Štatistickým úradom ČR nedokazujú, že by v zložení českej výživy nastali revolučné zmeny ³⁾ . Zreteľne klesla spotreba masla a mlieka, mierne sa zvýšila spotreba rastlinných olejov a margarínov a vďaka lepšej ponuke sa zvýšil prísun ochranných látok z džúsov, ovocia a zeleniny najmä v zimnom a jarnom období. České domácnosti nakupujú menej hovädzieho mäsa, ale celková spotreba bravčového mäsa, masti, vajíčok, cukru, cigariet a alkoholických nápojov zostala nezmenená. Nemožno zatiaľ hovoriť ani o radikálnom zlepšení kvality životného prostredia. Zvýšil sa dovoz zahraničných liekov a moderných diagnostických prostriedkov, ale vo verejnosti prevláda presvedčenie (možno neoprávnené), že celková úroveň zdravotníckych služieb sa zhoršila. U obyvateľov niektorých regiónov Českej republiky mierne klesla hladina cholesterolu v krvi. Mám však pocit, podložený poznaním vývoja zdravotného stavu v iných častiach Európy, že na plné vysvetlenie zvratu vo vývoji zdravotného stavu obyvateľov Českej republiky toto všetko nestačí.

A tu sa dostávam na tenký ľad dohadov, nedoložiteľných grafmi, či tabuľkami. Domnievam sa, že významný podiel na tomto priaznivom obrate mala kultúra krajiny, ktorá vďaka svojej geografickej polohe a svojej histórii bola trvale spojená neviditeľnými nitkami s normálnym svetom za železnou oponou. Disidentská literatúra udržiavala v ľuďoch vzdor, nádej a presvedčenie, že nič netrvá naveky. Dokonca i lepšia časť oficiálnej kultúry zdôrazňovala také hodnoty, ako je ľudská slušnosť, čisté svedomie a fortieľ v práci. Vďaka tomu veľká časť českého obyvateľstva bola pripravená na prevrat, ktorý prebehol slušne a nevzal, skôr naplnil ľudskú nádej na zmysluplný život. To všetko chýbalo ruskému obyvateľstvu, hermeticky izolovanému od normálneho sveta. Dezilúzia a ekonomický chaos po páde Sovietskeho zväzu v spojení s už azda geneticky zakódovaným sklonom k patologickému pitiu viedli k takému zdravotnému kolapsu, aký nemá s výnimkou morových rán obmenu v ľudských dejinách. Rusko je smutná pesnička o nádeji utopenej vo vodke.