Miocénna bystruška vydala svedectvo o zaniknutej antarktickej tundre

V súčasnosti možno považovať väčšinu rozlohy južného kontinentu za dezolátnu pustatinu. Kým pobrežné moria a ostrovy prekypujú životom, antarktická pevnina má mimoriadne chudobnú biodiverzitu. Môžu za to extrémne faktory prostredia – chlad a s ním súvisiaca aridita. Žije tu len málo odolných druhov živočíchov, ako vírniky (Rotifera), hlístovce (Nematoda), pomalky (Tardigrada, česky želvušky), roztoče (Acarina) a chvostoskoky (Collembola). Pokiaľ ide o hmyz (Insecta), nájdeme tu len zopár špecializovaných druhov mušíc a pakomárov.

Pritom ešte v pomerne nedávnej geologickej minulosti na pevnine existovalo unikátne spoločenstvo antarktickej tundry. Dokladá to aj nedávny nález bystruškovitého chrobáka (Carabidae, česky střevlíkovití) zo zrázov Oliver Bluffs vo východnej časti Antarktídy. Na základe morfológie fosilizovaných kroviek autori štúdie usúdili, že sú dostatočne odlišné na to, aby vytvorili nový rod. Nový druh bystrušky dostal názov Antarctotrechus balli. Fosílie boli podľa peľových analýz datované do spodného až stredného miocénu, obdobia spred asi 20–14 miliónmi rokov. Druh A. balli obýval chladné a riedko porastené štrkové nánosy v blízkosti ľadovcami napájaných tokov. Okolitú vegetáciu tvorili krovité pabuky rodu Nothophagus, iskerníky (Ranunculus, česky pryskyřník), machy a lišajníky. Vnútrozemská antarktická tundra zanikla pred asi 14 miliónmi rokov a pobrežná pred zhruba 13–10 miliónmi rokov. Osudným sa jej stal vznik Drakovho prielivu po odtrhnutí Južnej Ameriky. Okolo Antarktídy sa tak vytvoril studený cirkumpolárny prúd, ktorý kontinent uvrhol do večného chladu. Drvivá väčšina organizmov, ktoré sa tu ocitli v izolácii, bola odsúdená na vyhynutie.

ZooKeys 635, 109–122, 2016; DOI: 10.3897/zookeys.635.10535